Vítajte na stránke tvbestfriends.blog.cz

Prosinec 2009

Nechce sa mi

29. prosince 2009 v 22:58 | Liza
Mno... je teraz pol jedenástej vecer... mno a mne sa teda moc nechce vypisovat vsetko mozne a tak... mno... len som chcela povedat, ze v piatok ideme s Bellou do kina na Sherlocka Holmesa!!!! Tu je pár oznamov pre vá, keby ste tam išli aj vy, aby ste nám povedali vopred!!


Kde: Cinemax Žilina
Kedy: 16:00

A teraz pár otázok na Bells.

Kedy sa stretneme?
Kde sa stretneme?
Prídeš po vlastných, prípadne autobusom, alebo ťa máme kdesi vyzdvihnúť?
Donesieš mi tých 8€? ...od veci otázka...
Donesieš si prachy na popcorn+cola?! myslím, že nejakých 5éčok dokopy... ale ke)dže platíme spolu... mno proste si dones nejakých 5 €. A dones € aj za listky! Máme najlepšie miesta!! V strede a hore!!! Som už dnes kúpila!!!! TEŠ SAA-Ha-Ha-Háááá!!! ♥hehehe♥

Keď sa vlci bijú

27. prosince 2009 v 15:36 | Liza
Čauky, to som ja Liza, takze sem pisem dalsiu svoju uzasnu poviedku... Este neviem, aky bude mat dej, no ja improvizujem, tak sa nebojte. Nejako to už dopadne :D. Neviem, ani to, pečo som dala práve takýto názov, pre svoju novú poviedku... Mno proste neviem, ani o kom to bude. Ale chcela by som ju venovať jednej slečne, ktorá si myslí, že som hrozná a neskúsená vo svete showbiznisu... Takže venovanie je pre Beth Wilsonovú. Našu anonymnú reportérku :D:D:D:D:D....

Liza Windsor (alias Petra P.): Zasnená pieseň mysľe

21. prosince 2009 v 18:32 | Liza |  Moje príbehy
Ø Kapitola Prvá <

Pesimista je človek, ktorý nevie, čo je svetlo na vianočnom stromčeku. Vidí iba vec, ktorá by mohla podpáliť celý dom aj so záhradou, keby človek v terajšej dobe aj nejakú mal... Myslím, že optimista nie je človek ako ja. Ja sa nestratím v nákupnom centre plného ruží. No nie som ani podpaľač, či blázon. Vidím iba svetlo, ktoré svieti na nás, ľudí, zhora, ako na neposlušných mravcov v kope sena rozhádzanom na celom poľnohospodárskom pozemku , ktoré dnes už nikto nevlastní. Nie som slepá, ale aj tak dobre nevidím, keď sa do toho svetla pozriem. Povedala by som, že keď padnem z druhého poschodia na paneláku na zadok, je to lepšie, ako by som padla na hlavu, aj keď ju mám už dosť obitú. Niekedy si sama pre seba vravím, prečo práve ja? Sťažujem sa na jedlo, vzdelanie, na ľudí, ktorí mi nie sú po vôli. A to iba pre to, že som rozmaznaná a sebecká. Nevážim si dokonca ani priateľov, lebo viem, že aj tak raz odo mňa odídu, tak ako i ja od nich. Ale nesťažujem sa.

Predhovor Zasnená pieseň mysle

21. prosince 2009 v 18:29 | Liza |  Moje príbehy
Petra Piesecká
Zasnená Pieseň mysle

> Predhovor <

Toto je poviedka zo sveta za horami a dolami, niekde vo veľkom zapadákove, ktorý naozaj nepôsobí najlepším dojmom. Je to poviedka, ktorá je niektorými svojimi časťami pekná ale i škaredá. Je pozitívna i negatívna a tak isto i optimistická, ale aj pesimistická. Je to pre ľudí, ktorý na konci tunela nevidia nič iba seba, ale aj pre tých ktorý tam vidia svetlo. Svetlo krásy, zmien, času, nového, či starého života, alebo proste svetlo, ktoré spôsobuje, že niektorý ľudia sú už aj mladom veku poloslepí...
Keby si tento predhovor čítal niekto múdry a vzdelaný, pravdepodobne by iba krútil hlavou a smial sa, aký je ten život prostý a komický. Na rozdiel od neho my sa chichúňame na ňom, pretože ľudia nevedia, čo je to smiech bez ceny. Múdry sa vracia späť, kde začal, pretože mu rodina skazila podnik. Je to sebec. To si myslíme...

Elizabeth Windsor (alias Petra P.): Nezáväzný život

21. prosince 2009 v 18:28 | Liza |  Moje príbehy
Kapitola prvá: Mať osemnásť znamená slobodu!

Ako vždy som sedela na lavičkách pri stánku so zmrzlinou a čakala na dobrú správu, ktorá mi mala prísť SMS-kou. Na druhej strane lavičky sedel akýsi divný pán v čiernej košeli a bledomodrých džínsoch. Lízal dvoj kopčekovú zmrzlinu a pri tom čítal noviny. Pod chvíľou na mňa zazrel, ale hneď ako si všimol, že som si ho všimla, uhol pohľadom a znova sa začítal do novín. Neviem, čo tam videl také zaujímavé, ale za poslednú polhodinku ešte ani raz neprevrátil stránku!
Žuvala som žuvačku a stále nedočkavo pozerala na mobil. Zrazu zazvonil. Ako najrýchlejšie som mohla, som ho zdvihla.
"Kaya?" vyhŕkol ktosi do telefónu.
"Hej, už to máte?" odpovedala som otázkou.
"Nie, ale myslím, že ani dlho nebudeme..." zasmiala sa moja najlepšia kamarátka.
"Čo? Prečo...?"
"Jimmiho dostali fízli!"
"A čo je na tom také smiešne?" vybuchla som, až ten pán, čo sedel vedľa mňa nadskočil. Zamračil sa na mňa.

Nezáväzný život: Predhovor spisovateľky

21. prosince 2009 v 18:25 | Liza |  Moje príbehy
Predhovor Spisovateľky


Každý je iný. Nikto sa na nikoho nepodobá, či už povahou, alebo výzorom. Príroda nás vytvorila takých, aký sme a preto by sme nič nemali kaziť a ničiť. Mali by sme sa dopracovať a spraviť naše sny reálnymi.



Život je potupný a nič pred ním nestratí svoju silu, pretože je, aký je. Iný, než inokedy. Preto mi dajte otázku, prečo žijem? Viem iba to, že žijeme len raz, a aj keď verím na druhý život, nikto mi nesľúbi, že ten druhý bude ešte lepší, ako ten doposiaľ. Preto by sme si mali užívať a vzdelávať sa čo najviac, kým môžeme, aj keď sa nám nechce.



Ako každé dieťa, aj ja chcem mať v živote šťastie.
Chcem mať rodinu, priateľov, deti a pradeti... No nič sa nezaobíde bez tvrdej driny.



Tento príbeh vysvetľuje, že aj keď sú ľudia odlišný, môžu sa mať navzájom radi. A nech je ten vzťah akýkoľvek ťažký, vždy sa nájde riešenie, ako sa dá tá rana vyliečiť.

Liza W.: Nezáväzný život - o príbehu

21. prosince 2009 v 18:24 | Liza |  Moje príbehy
Elizabeth Windsorová (alias Petra P.): Nezáväzný život

Je to dielo, ktoré opisuje život násťročných ľudí, ktorí si chcú užívať a zabávať sa.
Nie je vhodné pre deti do dvanástich rokov, pretože sa v nej vyskytujú neslušné výrazy a i.
Je to príbeh o dievčati, ktoré chodieva von s partičkou piatich ďalších deciek v jej veku.
Odsťahovala sa od matky a teraz býva u rodičov svojho frajera Jimmiho, s ktorým má vážny vzťah.



Upozornenie pre slečnu Beth Wilsonovú !!!

20. prosince 2009 v 15:41 | Bell
Žiadame Beth Wilsonovú, aby nám už viac nedávala na blog nechutné a nepravdivé články z nášho súkromia...
Nevieme, ako to robíte (žeby ste zistili naše heslo?? ) že dávate články na náš blog.
Nič proti Vám nemáme, ale niektoré situácie prehnane nafukujete a prezentujete nás ako nejaké... to slovo neviem ani len napísať na klávesnicu. Pokiaľ nás nechcete naštvať, nesledujte nás a prestante s tým čo robíte...

S pozdravom Isabella Evanson (v mene clanu Best Friends) !!!
Meťá sa dobra !

Elizabeth Windsor na práškoch ?!

20. prosince 2009 v 14:47 | Beth Wilson

Horúca novinka !!!

Elizabeth Windsor na práškoch ?!

Podľa správania Elizabeth Windsor som usúdila, že Elizabeth Windsor je na práškoch !!! Alebo vari azda na drogách... ??
Manažérke TV Best Friends sa momentálne nedarí viacej vecí... Neveríte? Napríklad úryvok z rozhovoru TU. Viac sa dozviete v tom článku...

Ľudia (a najčastejšie mladí), svoje problémi väčšinou zaháňajú omamnými látkami, predávkovaním liekmi alebo alkoholom...
(Unikátna fotografia dole)

Žeby naozaj bola táto mladá rozkošná dievčinka závislá od drog, alebo je za tým šialenstvo prípadne -podržte sa- nenaplnená láska...? To sa dozviete nabudúce...
Vaša reportérka, Beth Wilson...



Šialené !!!

20. prosince 2009 v 14:30 | Beth Wilson
Takže takto... Volám sa Beth Wilson, som reportérka a moja konkurencia je supina veľmi zaujímavích pubertiačok !!! Čo ja -pochopiteľne- neznesiem a preto sa snažím presvedčiť ľudstvo, že sú to trápne detské dievčatká, ktoré nemajú šancu vedieť čo je to šoubiznis... a sláva a všetko čo k tomu patrí... No teraz k veci !!!

Rozhodla som sa, že túto partičku budem sledovať... Neverili by ste, čo všetko som videla !!!
A počula... a zapísala do svojho zápisníka a neskôr do tohto článku...
Na svoj diktafón som nahrala isté "šťavnaté kúsky" ako napr. :

Evansová :"Hm.. Líza, inak, ako to je s natáčaním?? Vieš, 10 minút sa rovná pol roku čo nie je celkom úplne normálne..."
Windsorová :"Ach, neviem... Vieš, ako to teraz je ... Okrem iného, potrebujeme nejaké malé dievčatká, ktoré budú hrať Leilu a Ayume..."
Evansová :"Čože? Vyžlu a bobule ??"
Windsorová : -vzdychne si- "Nie Bella! L-E-I-L-U a A-Y-U-M-E!!! Rozumieš?"
Evansová :"Ach. jasné..." zamrmle. "A koho tam chceš dať??"
Windsorová :"Ja NEVIEM Bella, nechaj to tak..." odvrkne Líza rozčúlene...
Evansová :"Aaa..."
Windsorová : -vražedný pohľad-
Evansová :"Som ticho..."
Windorová :"NIE SI !!!"

THE END

A ČO z toho vyplíva ?? Niekoľko vecí!!! Napr., podľa chovania Elizabeth Windsor sa dá zistit, že je nervózna, čo môže vies dokonca aj k agresívnemu správaniu... Žeby bola manažérka TV Best Friends na práškoch kvôli psychyckým problémom ??? Viac sa dočítate TU.
A ďalej? Je zima, t.j. všade veľa snehu a mráz a... Oni chcú nechať natáčať malé deti V TERÉNE ?!

Z čoho vyplíva... ČO je viec ŠIALENÉ ??? Tento nápad alebo ony samé...
Vaša repotérka, Beth Wilson...!!!


Malá Guan Giu Guran

18. prosince 2009 v 14:17 | Liza

TV Best Friends Funny Memories XD!!

13. prosince 2009 v 14:17 | Liza

Best Friends Forever

13. prosince 2009 v 13:56 | Liza

Úryvok z knihy "Sunrise"

10. prosince 2009 v 19:42 | Elizabeth Windsor
Kapitola: Spomienky
Pohľad: Isabella Evanson

Jar 1917 Chicago

Úryvok

Veľká prestávka. Ako vždy, spolu s Edom som sedela na lavičke vzadu za školou a rozprávala som sa s ním. Ešte nebolo najteplejšie, ale dalo sa to zniesť. Polovica žiakov už nosila trička s krátkymi rukávmi. Ja som k ním určite nepatrila. Isteže, milujem adrenalín, ale na zimu naozaj nemám srdce!
"Ale mohli by sme tam ísť!" presviedčala som Eda s odutým pohľadom.
"Nie! V žiadnom prípade! Nenechám sa dokaličiť, ako keď sme boli na tom tréningu aligátorov!" odmietal rázne. Netváril sa prísne. Doberal si ma!
"Edward!!" vtieravo som ho buchla po nohe.
Strčil mi ruku do vlasov, ktoré som mala vyčesané do dvoch hustých vrkočov a postrapatil ma.
"Vieš, koľko trvalo, kým mi tie vlasy ostali v peknom stave?"
"Ale ja to viem. Tejto mladej dáme som ich predsa sám mohol urobiť!" lišiacky sa na mňa usmial.
Chvíľku sme na seba iba tak pozerali.
"Edward, prosíííííííím!" začala som odznova.
Postavil sa, šarmantne mi podal ruku a zrazu sa jeho pery dotýkali mojich. Po pár dlhých sekundách ma prestal bozkávať. Ešte mi vtisol jeden krátky bozk na červené líce a zašepkal mi do ucha: "Spravím všetko, čo si želáš, moja drahá Rosy."
Šťastne som sa mu vyplietla a zatočila sa. Chcela som sa znova pozrieť, ako sa mi točia nové tmavočervené šaty, ktoré som ešte pred nedávnom dostala od Eda.
"Si nádherná." Skonštatoval a povznášal sa nad tým, že práve ja patrím iba jemu.
Začervenala som sa. "Ďakujem."
"A na horolezeckú súťaž si mám doniesť..."
"Ja naozaj neviem." poškrabala som sa po strapatých vlasoch. "Iba som zbadala na triednej nástenke niečo o tom... A tak..."
Usmial sa a chytil ma za ruku. "Ty naozaj nevieš, čo je to za slovo "DOSŤ"!!" vtisol mi dlhý bozk na ruku, ktorú držal. "Rosy?"
"Áno, Ed," spýtavo som sa mu zahľadela rovno do jeho zelených očí, ktoré, aj keď sa povráva, že sú falošné, podľa mňa také neboli.
Dlho sa na mňa pozeral. Potom si vzdychol, usmial sa a viedol ma za sebou, dovnútra školy.

"Jacob?"

8. prosince 2009 v 15:35 | Liza

Jacob?

Siedmy December 2009

Isabella
Líza sedela oproti mne a úplne ma ignorovala s MP3 prehrávačom na ušiach. Rose stála rovno vedľa mňa a niečo mi hovorila. Neodpovedala som jej.
Autobus prudko zastal a ja a Rose sme sa zvalili na prázdne sedadlá za nami. Aspoňže boli prázdne...
Z autobusového rozhlasu sa ozval drzí ženský hlas: "Pripravte si cestovné lístky."
"No super!" zvolal ktosi z mojich otravných spolužiakov, ktorý sedeli na opačnej strane dopravného prostriedku.
"Pete šiel načierno!" pošepkala mi vysvetlenie Rosetta.
"Bella?" začula som Lízin hlas, ako volá moje meno.
"Uhm?" odpovedala som otázkou a uškerila sa na ňu. "Už ťa z tých debilizátorov bolia uši?"
"Mňa? To sa radšej pýtaj Rosetty!" Liz mala pravdu. Rose má v tých svojích ušiach čosi stále. A vždy to má pustené na plné pecky. "Divím sa, že ešte nie je hluchá! Vieš, že do piatich rokov ohluchneš?"

Indian Summer /Babie Leto/ Kapitola 12.

5. prosince 2009 v 18:40 | Líza
Dvanásta kapitola: Zuby

Znova som sa pozrela na tým oproti nám. Aby to nebolo moc nápadné, sklonila som sa a začala
si zaväzovať šnúrky na teniskách.
Blondýna z Jimmiho týmu na mňa na stotinu sekundy zazrela. Potom odo mňa odtrhla zrak,
pretože jej práve vysoký chalan prihral loptu. Niečo povedala a loptu odrazila.
"Jimmy na chvíľu zostal zarazene stáť, po chvíli sa otočil a pozrel na mňa. Práve v tej chvíli sa
mu lopta odrazila od hlavy. Blondýnka sa začal smiať a chlapec sa rozbehol za loptou.
Jimmy najprv vyprskol nejakú nadávku a zamračil sa na dievča, potom pozrel na mňa a nesmelo
sa usmial.
Tiež som sa začala smiať a šnúrku som nechala len tak pohodenú a nezaviazanú. Neviem
prečo, ale trocha sa mi zrýchlil tep.

Indian Summer /Babie Leto/ Kapitola 11.

5. prosince 2009 v 18:39 | Líza

Jedenásta kapitola: Spoluhráči


"Stantrilová, Keichman a Drooger! Ste dvojka!"
Žiaci vykročili a zoznamovali sa s novým prírastkom medzi nimi.
"Talienniová, Jacson a Hillsová!" vykríkla trénerka.
Ness sa rozbehla za svojimi staro-novými kolegami. Za Gregom a Emilly.
Ja som nervózne postávala na jednom mieste a okúňala sa okolo seba.
"Skupina štyri: Belle, Nace, Westwoodová!"
Blondýna so statným chalanom si tleskli a ten chalan silno, ale priateľsky buchol Benjamina do
ramena. Ten sa uškrnul.

Indian Summer /Babie Leto/ Kapitola 10.

5. prosince 2009 v 18:38 | Líza
Desiata kapitola: Telesná výchova

Vnútri malej miestnosti boli okrem nás aj dve ďalšie dievčatá. Blondýna a rusovláska.
"Čau, Tessa. Čau Tanya." Pozdravila sa Nessie slušne a šla sa prezliekať do svojho cvičného
úboru.
Tessa a Tanya... "Hm." To sú tie dve dievčatá, ktoré sa hádali pred školou.
Prešla som poza nich za Ness, ktorá už mala na sebe oblečené tričko na ramienka.
Vytiahla som si z igelitky svoje oblečeniea začala obliekať. Zobrala som si trocha staršie modré
tričko, na ktorom stálo: ,Ja sa s tebou nezahrávam. Naozaj chcem, aby si odyšiel!´ a rúžové
krátke nohavice spolu s čiernymi teniskami. Spolu sme vybehli von, kde nás už čakala
skupina dievčat aj chalanov. Prezerala som si ich, či niekoho nespoznám z videnia, zatiaľ čo
trénerka dávala rozcvičku. Nakoniec som pohľadom preletela chalanov, ktorí ma až tak netrápili.

Indian Summer /Babie Leto/ Kapitola 9.

5. prosince 2009 v 18:37 | Líza

Deviata kapitola: Výčitky od priateľa


Chvílu sme sa rozprávali. Teda, väčšinou hovoril on... Neskôr, keď už jedáleň nebola taká
prázdna, sa začali rozdávať rozvrhy. Zase v obálkach. Neviem, kde ich toľko berú...
"Oh..." vzdychla som si. "Mám prvú telesnú výchovu!" To bola prvá veta, ktorú som povedala
normálne v čase, ktorý som strávila s ním.
"Ja mám chémiu," odpovedal na moju nevyslovenú otázku.
Takže spolu nemáme hodinu...
"Ukáž mi tvoj rozvrh," povedal očarujúco.
"Eh..." podala som mu malí papierik cez stôl.
Začal papierik skúmať. "Máme spolu Geológiu a Francúzštinu." Vyhlásil spokojne a rozvrh mi vrátil.
"Mey?" začula som niekde z dialky Nessin hlas. "Mey!" otočila som sa. "Čo t-to..." zarazil
a sa a vetu nedopovedala, keď zazrela môjho spolusediaceho. "Ehm, eh-eh," chcela si
veľavýznamne odkašlať, ale namiesto toho sa rozkašľala.
Kim ju začala búchaťcelou silou po chrbte.

Indian Summer /Babie Leto/ Kapitola 8.

5. prosince 2009 v 18:36 | Líza
Ôsma kapitola: Raňajky Ponaťahovala som sa a pružne vyskočila z postele. Kate ešte spala. Pozrela som sa na budík. 5:54 am. Už sa mi nechcelo spať, pretože som šla spať skôr, než ostatný. Kate sa mi preto vysmievala. Divné dievča.. Osprchovala som sa, prešla som k mojej skrini a otvorila ju. Ešte stále je dosť teplo. Vybrala som si teda fialové šaty na ramienka, nad kolená a čierne podkolienky, ktoré mali navrchu fialový pásik. Potom som prešla do kúpeľne. Z môjho vrecka na osobnú kozmetiku som vybrala zubnú kefku a niť, hrebeň, čelenku a špirálu na oči. Všetko som si to položila na umývadlo, pod zrkadlo. Umyla som si zuby, vlasy vyčesala a skrášlila čelenkou a nakoniec som použila očnú špitálu. Zrazu mi ktosi zaklopal na dvere. "Uááá... budeš tam ešte dlho?" zívla si Kate. "Nie.. Práve som skončila." Zamračila som sa na seba do zrkadla. Všetko som napchala naspäť do kozmetického vrecúška, okrem kefky(tú som nechala schnúť v pohári vedľa zubnej pasty) a použitej nite(tú som vyhodila) a vyšla som von. "Dobruááá..." zívnutím pretiahla slovo. "...ráno..." "Dobré..." odpovedala som jej. Posadila som sa na posteľ, zatiaľ čo ona prešla do kúpeľne a pozrela som na budík. 7:12. To som tam bola akosi dlho... "Mey? Môžeš mi podať tie veci, čo mám na posteli?" Zobrala som s Katinej postele čierne trjštvrťáky a červené tričko a podala jej ho do kúpeľne. "Diki." Poďakovala sa. Toto bude môj prvý celý deň prežitý tu. "Kate, nebude ti vadiť, ak pôjdem skôr?" spýtala som pri dverách kúpeľne. "Ale, nie... Choď. Máš rande?" Neodpovedala som jej, už som totižto stihla vyjsť z izby von. Všimla som si, že Jimmiho dvere sú spola otvorené. Mám, či nemám...? Vtom sa otvorili dvere vedľa Kiminej izby s číslom 217 a vybehli z nej dvaja chalani. Jeden divnejší od druhého. Ten menší, čo vyšiel z dverí prvý, mal krátke ryšavé vlasy a na nose veľké okrúhle okuliare. Ten druhý a vyšší mal čierne, dlhé vlasy, no okuliare nemal. Miesto nich mal veľký zahnutý nos, ktorý dosť vynikal. Obaja mali rifle a zelené tričká. Ten menší ho mal o čosi bledšie. Zbadali, že sa na nich pozerám, hneď som uhla pohľadom a šla som ku Kiminej izbe, aby to nevyzeralo, že som šialená. Zaklopala som. "Áno?" ozvalo sa zvnútra. Nebola to Kim. Dvere sa otvorili. Pozeralo sa na mňa dievča s vlasmi nafarbenými na červeno. Manala Shinová. "Kim tu nie je." Povedala mi bez toho, aby som sa stihla niečo opýtať. "Môžem vedieť kam išla?" "Keby som to vedela, tak áno..." "MANALA!" začula som ďalší dievčenský hlas z izby. "Tak nič. Diki..." poďakovala som a ona zabuchla dvere. Ticho... Kde mohla ísť? "Ahoj, ja som Danny," predstavoval sa ryšavý chalan. No, už len to mi chýbalo! "A ja Pierre," dodal čiernovlasý a usmial sa od ucha k uchu. "Mey Summers," odpovedala som bez záujmu a pozrela som na Jimmiho dvere. Boli zatvorené. "Tak ja už pôjdem..." A zdrhla som skôr než stihli nejako zareagovať. Viem, že ľudí nemáme posudzovať podľa výzoru, ale mne sa proste zdali divný. Bežala som na raňajky. Jedáleň bola skoro prázdna. Všetci, ktorý tam boli, som nepoznala. Sadla som si k jednému dvojmiestnemu stolu a rozmýšľala, aký to bude deň. Úplne normálny, alebo ... no, nenormálny! Šla som si po misku cereálií a šálku čaju. Keď som si nalievala čaj, popálila som sa. Nečudo pri mojej nešikovnosti. "Do riti!" Hneď som začala utierať po zemi rozliaty čaj. Ku stolu som sa vrátila s náplasťou na ukazováku, ktorú mi na popáleninu dala kuchárka, i keď si myslím, že na popáleniny by sa nemala dávať, lebo sa to lepšie uzdraví, keď je to na vzduchu. Ale bola to len taká malá popáleninka. Sadla som si a začala jesť. Zrazu som si všimla, že do jedálne prichádzajú Caltriersovci a ich garda. Nenápadne som ich pozorovala. Alex sa o niečom bavil s Jenny a pri tom sa na ňu mračil a šibrinkoval rukami hore dole. Potom prestal a šiel si zobrať niečo na jedenie. Zrak mu padol na mňa. Usmial sa. Uhla som pohľadom a začala do seba pchať cereálie ešte rýchlejšie, než pred tým. "Dobré ráno," pozdravil sa, keď si ku mne prisadol. "Eh, dobré..." zajachtala som. "Stalo sa ti niečo?" spýtal sa a pozeral pri tom na môj ukazovák. "Ale, vyliala som si naň horúci čaj," pokúšala som sa normálne dýchať. Prečo si ku mne prisadol? Chce ma nechať zabiť svojou vlastnou sestrou? Začal jesť svoju hrianku s maslom a medom, pri čom sa na mňa stále láskavo pozeral. Pozrela som sa na Jenny. Mračila sa na mňa. Div, že neškrípala zubami. Na sekundu na zabolel popálený ukazovák. V šoku som pustila lyžičku a tá spadla do misky mojich raňajok. Mlieko na mňa vyprsklo. Triasla som sa, aj keď sa mi, v podstate, nič nestalo. Alex ma chytil za ruku, ale pozeral sa na svoju sestru. Potom ospravedlňujúco pozrel na mňa. "Prepáč. Neviem, čo proti tebe má." Druhou rukou tou, čo ma nedržal, zobral misku a odtiahol ju na druhú stranu stola. "Ja..." už ma nič nebolelo, ale aj tak som nedokázala rozprávať normálne. Proste... je to úplne od veci! Keď je pri mne on tak sa nemôžem normálne vyjadrovať. Dvakrát som si odkašľala. "N-nič mi nie je..." pokúsila som sa o úsmev. Tiež sa usmial. "Tak to je dobre."

Indian Summer /Babie Leto/ Kapitola 7.

5. prosince 2009 v 18:35 | Líza
Siedma kapitola: Rozvrh

"Tak si to rozoberieme. Ty a Alex spolu nič nemáte," vysvetľovala Kim po dlhom rozoberaní celej
témy, "iba ste sa stretli a on ti pomohol vstať. Povedzme, že to Jen videla a vieme, čo si mohla
myslieť." Usmiala sa na mňa.
"To je celé? Proste závidela?" Kate zosmutnela. Chcela počuť niečo zaujímavé, čo by mohla
rozkecať po celej škole, alebo rovno napísať do školských novín, v ktorých pracuje.
"Dá sa to tak povedať... Nič nenormálne. Aj ona je len človek a vôbec nie je zvyknutá, že by sa
jej brat staral aj o niekoho iného, ako je ona sama. Takže sa na teba zasadila a myslím si, že by
si sa jej aj jej bratovi mala vyhýbať celým oblúkom." Dokončila vysvetľovanie Ness.
"Neprovokuj ju," dodal Boby.

Indian Summer /Babie Leto/ Kapitola 6.

5. prosince 2009 v 18:34 | Líza
Šiesta kapitola: Pokušenie

Zrazu to prestalo... Proste to bolo fuč. Tak ako sa to objavilo, tak sa to i stratilo. Zostala som tam ležať, v prípade, že by sa to vrátilo. Začula som čísi hlas. Niekto sa s niekým hádal. Dievča a chalan.
Neodvážila som sa postaviť. Bála som sa, že sa mi podlomia nohy a všetkým budem na smiech.
"Mey! Mey!"
A práve vtedy som úplne stratila vedomie.

Píp - píp - pip - píp - píp - pip - píp - píp
Tik - tak - tik - tak - tik - tak

Indian Summer /Babie Leto/ Kapitola 5.

5. prosince 2009 v 18:33 | Líza
Piata kapitola: Dokonalý

Všetci sa hrnuli chodbou, ako najrýchlejšie sa dalo. Chceli chytiť tie najlepšie miesta, ako mi
povedala Kim, keď sme sa aj my blížili k jedálni. Nechceli sme sa tlačiť, tak sme počkali, kým
všetci prejdú a dúfali, že nám ostane nejaké voľné miesto.
"Ou... To je Boby! To je BOBY!!" Nessie sa za mňa skryla, no on si to stihol všimnúť. Len sa
usmial a žmurkol na mňa. Potom sa otočil a šiel si sadnúť.
"Eh... Idem chytiť posledné miesta," vykoktala zo seba Ness a Kim sa rozbehla za ňou.
Uf! A čo mám robiť ja?
Rozbehla som sa za nimi, no v tom...
"AU!" spadla som na zadok. Nevšimla som si, kto to do mňa narazil, alebo do koho som to
narazila ja, no chcela som to zistiť.

Indian Summer /Babie Leto/ Kapitola 4.

5. prosince 2009 v 18:31 | Líza
Štvrtá kapitola: Rozkošná

Bola som už skoro na rade. Predo mnou boli len dvaja žiaci. Malá černoška a ... no do kelu!
Že som si ho doteraz nevšimla! Jimmy Nace! Porazenecky som si pobúchala po čele. Chalan
odišiel a predo mnou sa uvoľnilo miesto. Išlo to rýchlo a keď som bola na rade, pozrela som
sa na Nessinho mladého otca. Mala som pravdu, má hnedozelené oči! Usmiala som sa nad
touto myšlienkou. Dakto z opačnej strany mi vopchal do rúk bielu obálku. Stálo na nej: Melanie
Summers, 16, Neon. Prebehla som cez malú predsieň. Bola zaujímavá. Vôbec to nevyzeralo
ako škola. Steny boli vydlaždičkované na červeno hnedo. V celej miestnosti bolo spolu asi šesť
obrazov. Neviem síce, ako to do miestnosti s priemerom 2x2 metre natlačili, ale vyzeralo to
pekne, tak útulne. Miesto podlahy boli drevené parkety, starodávneho štýlu. Po pravej strane
boli tri vešiaky, na každom tri svetre, i keď neviem na čo, keď je pri najmenšom 30°C. Pod
vešiakmi bola malá drevená polička a oproti nej, mne po ľavej strane, drevený stolček so
stoličkou.

Indian Summer /Babie leto/ Kapitola 3.

5. prosince 2009 v 18:30 | Líza
Tretia kapitola: Skupina

Ale ešte niečo.
"Vieš, na tejto škole je pár skupín," vysvetľoval mi. "Ktoré sa členia podľa niektorých
charakteristických vecí."
"Som si istá, že sa ti nebudú páčiť," varovala ma Ness.
Povzbudivo som kývla hlavou, aby pokračoval.
"Neoni sú jedna skupina z piatich. Sú v nej ľudia s elementnými schopnosťami."
Nessie mu skočila do reči. "Neoni sú známi svojimi ,dlhými tesákmi´. Keď majú nejakú
chvíľku so zvýšenou koncentráciou, napr. sú vystavený veľkému napätiu, alebo citovému
rozpätiu, objavia sa im po bokoch dva ostré zuby. Trocha mi to pripomína upírov, ale otec o
tom nechce ani počuť. Nemôžem si pomôcť... Proste mi to je proti srsti..." striasla sa pri tej
predstave.
"Takže ja..." zapozerala som sa na bledého chalana.
"Je to prirodzené." Skonštatovala Kimmie.
"Vôbec si si to doteraz ani nemusela všimnúť..." súhlasil s ňou Will. "Do skupiny Neonou
patrí napr. aj Alex Caltriers," usmial sa, keď zbadal moju spomienku naňho v mojej hlave.
"Je to divné. Pretože on nevie ovládať žiaden element..."

Indian Summer /Babie leto/ Kapitola 2.

5. prosince 2009 v 18:29 | Líza
Druhá Kapitola: Presný opak

Sadli sme si na trávou porastenú zem do trojuholníku tak, aby každá videla na každú a
rozprávali sme sa. Najprv o rodinách a o škole. Potom o filmoch a hudbe a, samozrejme, o našich
sexsymboloch. Kim sa páči Robert Pattinson a Nessie zase francúzsky herec Cyril Raffaelli, ktorý
má podľa nej síce divné meno, ale aj tak sa jej páči. Najlepšia bola Kim, keď skonštatovala:
"Cyril Raffaelli? To je ten z Banlieue 13? Má veľký nos...!" Začala som sa smiať.
"James Marsden." Povedala som, keď na mňa prešiel rad.
"Čo? To kto je?" vyskočila na mňa Nessie.
"Herec..." s nadvihnutým obočím skonštatovala Kim. "Ty ho nepoznáš?" s prižmúrenými očami
podozrievavo striehla na čiernovlásku.
Zasmiala som sa a ku mne sa pridali aj oni dve. Nastala menšia odmlka. Prezerala som si
nenápadne tváre okoloidúcich. Pred budovou školy sa to zaplnilo. Väčšinou sa žiaci
zdržiavali v troj až štvorčlenných skupinkách. Všetci čakali, kým nevýde riaditeľ a neprednesie
slávnostnú reč. V tej to škole je aj internát. Ness mi vysvetlila, že izby sú rozdelené už
vopred, než prídeme. Treba len dúfať, že nás tri dajú (alebo skôr ,dali´) spolu.

Indian Summer /Babie leto/ Kapitola 1.

5. prosince 2009 v 18:27 | Líza
Prvá Kapitola: Nováčik

Prešla som cez cestu k budove, ktorej preddvorie bolo plné ľudí, asi od 10-tich do nejakých
20-tich rokov. Pohľadom som po nich iba letmo preletela a pohľad sa mi zastavil na neveľkej
striebornej tabuli, pravdepodobne prilepenej na murovanom červenom plote, ktorý sa končil
kdesi vzadu za stromami a zatáčal sa do ľava z mojej strany k veľkej červeno murovanej
budove s bielymi oblokmi, zvnútra ozdobené hodvábnymi záclonami.
Na tabuli bolo krasopisne vyryté: "Talienniho škola pre nadanú mládež"
Malíčkom som prešla po ihličkách smreku vedľa mňa. Rozmýšľala som, či sem vôbec niekedy
zapadnem. Všetci tu vyzerajú tak talentovane...ale čo ja?
"Tanya!" začula som nejaký hlas, ktorý ma spomedzi ostatných niečím zaujal. Bol
dievčenský, to však nič neznamenalo. Bolo z neho cítiť nebezpečenstvo. I keď bol tichý a
nenápadný. Vypadala na takých 17 rokov.
"HEJ! Tanya! Tak zastav!" mala francúzsky prízvuk, ale jej angličtina znela prirodzene.
Zvrtla som sa na mieste a zaostrila na tmavookú ryšavovlásku oblečenú v čiernych hodvábnych
šatách. Utekala smerom preč odo mňa, za mne chrbtom otočenou brunetou so zelenou
baretkou a ľahkým rúžovým sakom na ramienka s bielou letnou košieľkou. Ak som pochopila
správne, volala sa Tanya. Zrazu sa otočila a zamračila sa na dievča s oranžovými vlasmi.

Sunrise

5. prosince 2009 v 18:24 | Bella, Líza

Sunrise je pokračovanie Full Moon. Ale keďže sme nedopísali prvú časť, nemáme tu nič.

V Sunrise Bellu zmenia na pravého upíra (keďže dovtedy je ešte len poloupír). Edward a jeho rodina sa ju pokúsia zachrániť. Či už vyjednávaním alebo hrubou silou. Problém je v tom, že William a jeho "parta" sú v prevahe.

Okrem toho, sa Edwardov vzťah k Líze ešte zväčší a preto o ňu nechce prísť, tak ako o Bellu.

William ide po Líze, pretože Teressu, ktorú miloval zavraždil Edward a preto sa chce pomstiť.

Leila s Lucasom sa do seba pomaly zamilovávajú, aj keďsi to nechcú priznať.

A Líza postupne prichádza na to, že upíri majú aj iných nepriateľov ako len iných upírov. Súperov, ktorý sú silnejší aj rýchlejší...

Ale toto všetko až keď nadýde ten správny čas!
Zdravia vás dve spisovateľky :)

Full Moon

5. prosince 2009 v 18:23 | Bella, Líza

Isabella Evanson

Isabella Evanson postupne zýskavá viac a viac informácií o svojej dávnej minulosti. Keď ešte bola človekom, no aj mnoho ďalšieho. Spomínať jej pomáha William, ktorý sa chce zmocniť jej daru. Daru, ktorý je oveľa mocnejší, ako si Bella sama vie predstaviť.

S rodinou sa prisťahuje na východ severnej ameriky, do hlavného mesta Nového Škótska. Do Halifaxu. V škole začne stretávať ešte veľa takých, ako je ona sama. Postupne sa to vyvíja k veľkym vzťahom. No raz jej skrýži cestu nepriateľ...

Elizabeth Windsor

Elizabeth Windsor sa presťahuje ,,náhodou" na to isté miesto ako Bella. Na začiatku si myslí, že je všetko fajn, no keď sa dozvie ich tajomstvo ...
Stretne sa okrem Belly aj s ďalšou, akou je Bella. Leilou Elricovou. Hyperaktývnou a nenormálne šialenou stredoškolačkou, ktorá ju zasvetí do jej sveta.

,,UPÍRY? Tí predsa neexistujú!"

Postupne sa zamilováva do tajomného Edwarda Cullena, syna Carlisla Cullena a Esme Cullenovej, brat Jaspera a Emmeta a Alice Rosalie Cullenovcov...

1. kapitola

5. prosince 2009 v 18:21 | Bella, Líza
FULL MOON
Predhovor

Volám sa Elizabeth Windsorová(Líza). Narodila som sa 2.7.1993. S mamou sme sa presťahovali do Brooklinu, pretože miesto, kde sme bývali s otcom si už mama nechce viac pripomínať. Prihlásila ma na súkromnú strednú školu asi polhodinu autobusom z nášho nového domu.Toto miesto na mňa pôsobí veľmi negatývnym dojmom. Skoro stále tu prší(alebo sneží) a neustále tu prebíva tuhá zima. Cítim sa, akoby som spadla do veľkej priepasti plnej tŕnia, ktorých pichľavá bolesť na mojom tele stále stúpa - pocit bezmocnosti.Pred pár rokmi, by som práve o takomto čase sedela s kamarádkami pri šálke horúcej čokolády.Odovzdali by sme si navzájom vianočné darčeky a potom by pre mňa prišiel otec a zaviezol ma domov. Toto všetko by tak bolo, keby v ten osudový deň išiel otec z práce opatrnejšie. Vlastne mi všetci hovorili, že to nebola jeho chyba. Keď išiel po križovatke vyšlo z protismeru iné auto a plnou rýchlosťou vrazilo do otcovej modrej dodávky. Mama bola z toho hrozne nešťastná. Preto sme sa z Ontária presťahovali sem... Do Brooklinu.
Najprv som si myslela, že keď bude šťastná mama, budem šťastná aj ja. Ale mýlila som sa. Zatiaľ čo si ona hľadá prácu, ja sa nudím a dúfam, že prvý deň v novej škole nebude taký hrozný.

Kapitola 1.
Prvý pohľad
7.Január

Zajtra ma čaká prvý školský deň v novej škole.
Ale zatiaľ čo som na ten deň čakala, musela som ešte stihnúť veľa vecí. Za prvé: vybaliť sa, keďže sme sa včere večer ešte len presťahovali. Za druhé: skontrolovať, či máme v celom dome signál a za tretie: záisť kúpiť do obchodu nejaké potraviny.
Nanešťastie mi pri tej poslednej úlohe šťastie moc neprialo. Alebo skôr počasie. Hneď ako som vyšla z domu, začalo liať ako z krhle.
Kým som prišla k obchodu prešlo asi dvadsať minút a keďže pršalo, mohla som ďalších desať pripočítať.
V obchode som sa cítila omnoho lepšie. Žiadne bubnovanie kvapiek na oknách nebolo počuť. Vôbec som sa nebála, že zase niečo pokazím alebo sa strápnim. Pár minút som len tak pochodovala popri konzervách s červenými nápismi rôzneho druhu. Po chvíli ma to prestalo baviť. Tak som sa rozhodla ísť zaplatiť. Keď som vychádzala spoza jedného regálu, z druhej strany vyšlo akési dievča. Na vyzerala čudne, ale zároveň krásne. Jej pokožka bola bledá, pod očami mala tmavofialové kruhy. Môj pohľad od prvého okamžiku upútali jej zlaté oči, ktoré k jej mramorovej pokožke nijako nepasovali. Jej výraz bol neurčitý.
Pozrela na mňa. V tej sekunde som sklopila zrak do zeme. Nenápadne som ju pozorovala. Prešla popri mne k pokladni. Vyložila potraviny (samé zdravé jedlá), milo a zároveň zvodne sa na predavačku usmiala. Predavačka omámená takou krásou (Prečo aj ja nemôžem takto vyzerať?!) len na tú tvár civela a nič. To dievča bolo trpezlivé.
,,Oh, prepáčte..." ospravedlňujúcim hlasom povedala predavačka, začervenala sa a nesústredená blokovala potraviny. Posledný krát som pozrela na tú krásnu tvár a znova som si začala prezerať tovar. Akoby som mala strach priblížiť sa ku nej. Všimla som si, že si pri mojom pohľade zakríva ústa. Akoby jej zrazu prišlo zle.
Som blázon. Vrátila som sa k pokladni, zaplatila som a vyšla do dažďa.

,,Mami, si tu?" kričala som. Neozvala sa. Vybalila som nákup, prezliekla a zapla telku. Nič také tam nedávali. Bola som už vybalená a nemala som čo robiť. Vyšla som do mojej izby a zapla počítač. Dala som si webstránku našej novej školy. Bola určená pre nadaných, to som vedela, ale to bolo všetko. Zistila som, že tam chodí 382 študentov (to nie je veľa, oproti Ontáriu), že táto škola má približne 10 rokov, sú tu 2 telocvične, jedáleň s malým bufetom a je tam aj veľké parkovisko. Určite aj preto, že má väčšina žiakov už vodičáky!
To mi stačilo. Pozrela som si ešte pár obľúbených stránok a zistila, že tu už sedím vyše hodiny. Bolo ešte len sedem. Povedala som si, že radšej pôjdem spať skôr, akoby som mala mať kruhy pod očami ako to dievča... to dievča. Zúrila som. Hnevala na samú seba, že som si na ňu spomenula! Teraz som ju už nemohla vypustiť z hlavy... pokiaľ som nezaspala...


8. Január

Bolo sedem hodín ráno, ôsmeho januára. Môj prvý deň v novej škole. Vstala som a šla do kúpeľne. Rozčesala som si strapaté vlasy, umyla zuby, tvár a obliekla sa. Vôbec som nebola hladná. Mala som taký strach, že to ja budem tá iná, že to ja nezapadnem. Vynikala som svojou inteligenciou, ale vzhľadom na školu, tam bude takých veľa...
Zobrala som si svoju bundu a vyšla do čerstvo napadnutého snehu. Išla som smerom ku zastávke, pretože ešte nemám vodičský preukaz!
Keď som z okna autobusu z diaľky videla školu, bola presne taká ako na internete. Mlčky som kráčala smerom ku škole. Šla som cez parkovisko. Bolo dosť veľké, ale bolo tam tak dvadsať áut. Ale zrak mi padol na strieborné volvo. Žiarilo medzi ostatnými starými autami.
Na parkovysku bolo málo študentov. Vykročila som smerom ku škole. Prvú sme mali angličtinu...
Došla som ku vchodovým dverám a zamyslela som sa nad nejakými tými detajlami. Napr. či mám v pohodevlasy a tak podobne. Keď som sa už cela spacifikovala, rozhodla som sa vojsť dovnútra. Naskytol sa mi hrôzostrašný pohľad ´Aspoň teda pre mňa´. Hneď ako som otvorila dvere, všetky tváte mojich nových spolužiakov sa zvrtli na mňa. Cítila som, ako sa mi do tváre hrnie červeň.
Jeden chalan v rohu si asi všimol, že mi to nie je príjemné.
,,Had!!" vykríkol ,,Hááááád!" Začal prstom ukazovať na zem a popri tom skákal z jednej nohy na druhú. Všetci sa otočili naňho. Ešte som si všimla ako na mňa žmurkol a hneď som sa rozbehla hľadať triedu s číslom 7. Netrvalo mi to dlho, ale keďže ešte nezvonilo, rozhodla som sa sadnúť si na tarapetu povedľa mňa. Nechcela som v triede spraviť veľký rozruch...
Po dlhých chvíľach úzkostlivého čakania, som si všimla, že na celkovo prázdnej chodbe už niesom sama. Ku mne sa blížila skupinka chalanov. Uvidela som tam medzi nimi aj toho chalana z pred pár chvíľ.
,,Čau," pozdravil ma. ,,Ty musíš byť isto Elizabeth Windsorová, alebo sa mýlim?" Milo ma predstavil. Ale nesúhlasne som pokrútila hlavou.
,,Líza," povedala som. ,,Líza v pohode stačí..."
,,Aha!" uškeril sa. ,,Ja som Jason. Jason Steward." Začal sa predstavovať.
,,Teší ma." potriesli sme si rukami. Potom same sa pustili a on na mňa začal divne civieť. Bolo mi to dosť nepríjemné. Zjavne si to všimol a uhol pohľadom.
,,Budeš s nami sedieť na obede??" spýtal sa zvedavo. To akože s nimi? Jedna baba s toľkými chalanmi? To si tu potom naozaj o mne každý bude myslieť, že som trhnutá. Ani sa im nebudem diviť!
,,Ehm,... Áno?!" odpovedala som na otázku otázkou. ,,Ale..."
,,...nechceš zase spraviť taký rozruch." dopovedal miesto mňa, aj keď ja som nemala v pláne povedať niečo takéto. Nechcela som sa s ním hádať. Tak som len prikívla.
,,No," začal. ,,Myslím, že viem ako sa cítiš." povedal a zase na mňa začal tak civieť...
Bolo to dosť trápne! Ako keby na mňa začalflirtovať, alebo čo?!?
,,Ehm," chcela som uhnúť od témy. ,,Ty ideš tiež na angličtinu?" trocha sa zatackal, keď si všimol, že jeho kamoši sa začali zase chechotať.
,,Á-áno," odpovedal. V podvedomí som si vzdychla. ,,Ale ja už bohužiaľ mám v lavici spolusediaceho." Bohužiaľ pre neho!
,,To mi je veľmi ľúto." povedala som nie moc úprimne. To si on však nevšimol. Namiesto toho ma trochu postrčil dopredu a otvoril dvere, tak ako tí, čo kedysi otvárali dvere kočov bohatých ľudí. Zmiatlo ma to. Keď som vošla do triedy, zakopla som o prah. Všetci zvrtli pohľady na mňa aby sa pozreli, čo sa stalo. Väčšina dievčat sa začalo chichotať. Cítila som ako sa mi zase červeň tisne do tváre. Jason sa ku mne zohol, aby mi pomohol vstať. Zamietavo som potočila hlavou. ,,Ďakujem, ale toto zvládnem aj sama!" postavila som sa ale trocha som sa ešte triasla. Nie, že by mi bola zima. Ale nie,že by ma niečo bolelo...
,,CŔŔŔŔŔŔ" zazvonilo. Všetci sa odpratali do svojích lavíc, len ja som ostala stáť pri učitelskej katedre. Zrazu sa dvere rozleteli a hneď i zabuchli. Do tried vošiel učiteľ angličtiny. Mladý, vysoký muž. Pred celou triedou som sa najprv musela predstaviť. Nakoniec ma učiteľ poslal sadnúť. V triede bolo posledné voľné miesto, to znamenalo, že si mám sadnúť tam...
Keď som si sadla, dievča v tej lavici sa ani neráčilo pozdraviť. Dokonca sa na mňa ani nepozrelo.
,,Ahoj... Ehm..." pozdravila som sa. Až teraz som si na niečo spomenula. ,,Ehm..." začala som znova. ,,Som Líza, už sme sa raz stretli."
Dievča sa na mňa stále nepozrelo. No neprestávala som sa snažiť. Po chvíli mi napadlo, že sa so mnou rozprávať nechce. Že to ja som tá iná. Ona je krásna a určite aj múdra. Ja som bola jej úplny opak...
Po útlej chvíli dlhého prezerania nových kníh konečne zazvonilo.
Postavila som sa. To dievča sa dokázalo prepchať aj cez tú malú medzeru, medzi mnou a lavicou za mnou. Všimla som si, že jej oči sa od včera akoby zmenili. Boli tmavšie. Bola som nimi akoby zhypnotizovaná. Trhlo ma, keď do mňa zo zadu niekto vrazil. Otočila som sa. Bolo to dievča. Určite nie o moc menšie než ja. Mala blonďavé vlasy, zopnuté do dvoch strapatých vrkočov. Na končeku nosu sa jej leskly okuliare.
Rýchlo si pozbierala knihy, ktoré jej pri náraze popadali na zem. Postavila sa. ,,Prepáč, to nebolo naschvál." povedala ospravedlňujúc sa a pozrela na bandu dievčat za sebou. Jedna z nich vyšla dopredu.
,,Tak čo, Jerrinsonová?!" vybuchly smiechom. Tá v predu sa len uškerila. Dievča sa na mňa strápene pozrelo. Chytila som ju za ruku a vyšla von z triedy. V tej chvíli sa predomňa bleskurýchle postavil Jason. Keď nás spolu uvidel, zatváril sa prekvapene.
,,Líza. Ty sa poznáš s Rosettou?" spýtal sa. Dievča vedľa mňa sa zahanbilo hneď, ako sa na ňu Jason pozrel.
,,Oh,... Ahoj Jason." pozdravila ho. Hlas mala až príliš tichý.
,,Čav, Rose..." odzdravil ju, ale pohľad mu hneď klesol na mňa. ,,Akú máš teraz hodinu?" zvedavo sa opýtal. Nadvihla som obočie.
,,Francúzštinu," odpovedala som. Zatváril sa skľúčene. Z toho som vyčítala, že ON má inú hodinu. Trocha mi odlahlo, ale nedala som to na sebe vidieť. Rýchlo som sa s ním aj s Rosettou rozlúčila a išla som na druhé poschodie do jednej z dvoch miestností, na ktorej bolo napísané ,,HODINY FRANCÚZŠTINY". Vošla som do nej. Chvíľu som tam len tak stála, až konečne zazvonilo na začiatok hodiny. Učiteľ, presnejšie učiteľka vošla do triedy presne na čas. Predstavila som sa a poslala ma, aby som si sadla do zadnej lavice. Francúzština prešla rýchlo a tak som si ani neuvedomila, že zazvonilo. Teraz by som sa mala dostať do triedy s číslom 2.
,,Hmmm…," zamyslela som sa, keď som už po tretí krát prešla okolo tej istej chodby…
Konečne. Konečne som sa dostala ku triede s označením s číslom 2. To som zvedavá, čo ma tam čaká. Zazvonilo, a všetci žiaci sa presunuli do tried. Vošla som aj ja. Učiteľ už sedel na svojom mieste. Odľahlo mi, keď ma neprinútil predstaviť sa. Obzrel sa po trieda, aby mi našiel nejaké voľné miesto. Zrazu sa z predposlednej lavice v druhom rade z prava prudko zodvihla ruka a začala na učiteľa kývať.
,,Ááá…," zašomral pokojne. ,,Slečna má pri sebe voľné miesto," usmial sa na osobu so zodvihnutou rukou. Potom sa jeho pohľad presunul na mňa. ,,Prosím Vás, slečna Windsorová, aby ste si sadla tam."
Poslušne som prikývla a vykročila som k predposlednej lavici. Bolo mi jasné, že v lavici budem s dievčaťom, keďže ju učiteľ nazval slečnou. Už som si sadla. Položila som tašku na zem a vybrala som z nej učebnice. Dievča sa na mňa zvedavo a so širokým úsmevom na mňa pozrelo.
Malo čierne, dlhé vlasy až po lakte. Oči mala nádhernej zlatej farby a pod nimi slabé kruhy pod očami. Pokožku mala bledú jako mramor. To sú tu všetci taký bledý?
,,Ja som Lea," takmer nečujne zašepkala. ,,Ty si Líza, však?"
Zarazilo ma, keď vedela moje meno.
Odkiaľ vieš moje meno?" spýtala som sa hlasnejšie než ona.
,,Nó…, o tebe je teraz celá škola, takže tu každý vie o tebe aj to najmenšie, čím je tvoje meno," povedala.
Takúto odpoveď som nechcela počuť. Do mojej mysle sa natlačil príval hnevu k osobe, ktorá moje meno vytárala každej osobe na škole. ,,Prepáč, tak som to nemyslela," zamyslela som sa, ,,zaujíma ma skôr to, jako si vedela, že ma niektorí oslovujú Líza…"
Lea sa zatvárila urazene. ,,Ak ti to vadí, môžem ťa kľudne volať Elizabeth." Potom odvrátila zrak na tabuľu, na ktorej stála nejaká nezmyselná rovnica. Prepísala si ju do zošita a skúmavo premýšľala. Bola do toho príkladu taká zahĺbená, že som ju radšej nechcela rušiť. Boh vie, čo by mi urobila!
Tiež som si prepísala príklad z tabule a začala ho riešiť.
Takto prebehla celá hodina a príklad, keďže som ho nestihla vyriešiť, mi zostal na domácu úlohu.
Vyšla som z triedy a tam na mňa už čakal Jason.
,,Ahoj," pozdravil ma. Potom začal hovoriť o nejakom nudnom filme v kinách. Ani som sa nesnažila ho počúvať. O chvíľu sme boli pri učebni chémie a rozlúčil sa so mnou. V miestnosti som spoznala zopár tvári z videnia. Zamierila som k učiteľskému stolu. Jedna tvár, ktorá sedela blízko pri mne - v druhej lavici - ma zaujala.
O chvíľu prišla stará učiteľka. Sadla si a pozrela na mňa.
,,Ehm, som Elizabeth Windsorová…," začala som. Potom som jej podala papier.
,,Aha, sadnite si tu, do prvej lavice."
Bolo to presne pred tým chalanom. Pozrela som sa naňho a až teraz som si všimla jeho oči. Boli zlaté. Mal presne takú pokožku, jako tá Lea a to dievča na prvej hodine. Sadla som si. V lavici som bola sama. Učiteľka nám na tabuľu napísala otázky z opakovania, vraj budúcu hodinu píšeme písomku. Hodina prebehla - tentoraz - veľmi pomaly. Ten chlapec vstal a rýchlim krokom vykročil preč z učebne.
Zazvonilo.
Ďalšia hodina má byť biológia. Vstala som a vo dverách som zbadala Jasona. Vzdychla som si. Chcela som byť zdvorilá, tak som pozdravila prvá. ,,Ahoj."
,,Ahoj! Akú máš teraz hodinu?"
,,Hm…, biológiu."
,,Tak super! Aj ja mám biológiu," tváril sa šťastne, ako keď psovi dáte kosť.
,,No… hej, super!" dívala som sa do země; vedela som jako sa asi budem tváriť.
O dve učebne ďalej sa nachádzala učebňa biológie. Ako prvé som si prezrela tváre. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Sedel tam ten krásny chlapec, vedľa neho Lea, bola tam aj tá Rosetta a ďaľšie dve ,,bledé tváre". To, že sú tu bledé tváre s kruhmy pod očami bolo asi v tomto meste normálne.
Znova som zamierila ku katedre. Jason si sadol na svoje miesto a ja som si dovolila prezrieť si tie dve čudné osoby. Bolo to dievča a chlapec. To dievča malo tmavé, modré, na krátko ostrihané vlasy. Jej oči boli tmavé.
Jej spolusediaci na mňa hľadel. Tváril sa, akoby mal bolesti. Zahambená som sklopila zrak, ale stihla som si všimnúť jeho výzor. Mal blond vlasy, taktiež tmavé oči (pod očami fialové kruhy) a jeho ramená a hruď boli svalnaté. Potom prišiel do triedy asi 35 ročný učiteľ. Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev nesmelo opätovala. Mlčky som mu podala papier. Ani naň nepozrel, vstal a hľadal mi voľné miesto. Šepky uvažoval.
,,Takže, tam…, tam nie… hmm… môžeš si sadnúť k Rosette," napadlo mu.
Vedela som, koho myslí. Pozrela som sa na Rosettu a tá bola úplne šťastná.
,,Ahoj," povedala som úprimne.
,,Ahoj, nevieš si predstaviť, aká som šťastná, že ťa posadil ku mne!"
,,Áno, áno, aj ja, ale… čo budeme dnes robiť?"
,,Budeme opakovať, ako vždy prvú hodinu v novom polroku…"
,,Aha, dobre," sledovala som učiteľa. Ten nám rozdal papiere, na ktorých boli vytlačené otázky (vypracovanie otázok), ktoré nám zabrali celú hodinu.
Potom som zistila, že je obed. Ten trvá približne jednu hodinu.
Vstala som, zobrala veci a ku mne a Rosette sa pripojil Jason. Už mi poriadne liezol na nervy. Spolu sme išli dole schodmy do jedálne. Našli sme si veľký stôl a mierila som smerom k bufetu.
Z novej školy som bola taká vystresovaná, že som vôbec nemala hlad. Kúpila som si iba fľašu koly.
Padol mi pohľad na stôl v rohu. Sedelo pri ňom šesť ľudí. Medzi nimi bola aj Lea.
Sadla som si a pozrela na Rosettu. ,,Hm, kto to je?" hlavou som ukázala smerom k rohu jedálne.
,,Heh, to sú Jasper a Rosalie Halovci, tí, s tými blond vlasmi. Potom Emmett, Alice a Edward Cullenovci. A, samozrejme, Lea. Ona je Elricová. Okrem nej sú všetci adoptovaní. Rosalie a Jasper sú deťmi Esme Cullenovej.
Všetci sú akísi čudní, vieš, a ich rodičia sú veľmi nadviazaný na prírodu.
A všetci při tom stole, a aj ich rodičia, aj keď sú z iných rodín, sa na seba veľmi podobajú."
Mala pravdu. Podobajú. Ale niečo mi napadlo.
,,A ktorý je Edward… a Emmett? Leu už poznám, takže tá s tými modrými vlasmi je Alice… však?"
,,No áno, je. Ale Edward je ten s bronzovými vlasmi. Je z nich najkrajší," pri tom si zahryzla do jazyka, akoby povedala niečo zlé.
,,Aha," nič iné mi nenapadlo. ,,A ako si to myslela s tým, že sú nadviazaný na prírodu?" to ma zaujímalo.
,,No, vždy, keď je vonku pekne - myslím, keď svieti slnko, a to sa tu nestáva veľmi často, - tak aj s Leiným otcom idú kamsi stanovať," chvíľu romýšľala. Asi hľadala tie správne slová. ,,Hmm…, vieš vlastne o tom, že si tu ty není jediná nová študentka?"
To ma prekvapilo. ,,To naozaj?"
,,Áno, chodia sem dvaja súrodenci. Chalan a dievča. To dievča sedelo na angličtine vedľa teba, pamätáš?"
Ako by som mohla zabudnúť? ,,Áno, áno. A ona tu má aj brata?" akoby som si nepamätala tvár. To, že má brata ma zarazilo.
,,Áno, má. Mala som možnosť ho vidieť. Sú si úplne iný. Vieš, ona je bledá. On opálený. Ona má tmavé oči, on modré. On je taký priateľský. Dá sa povedať ukecaný. Ale ona, ona je tichá, a s nikým sa nerozpráva. Divné čo?!"
,,To áno... A kde sú? Odišli?"
,,Áno, odišli. Boli tu len na prvej hodine. Neviem prečo. O nich ešte toľko neviem…"
,,Aha…," povedala som, ,,a dobrú chuť." Milo som sa usmiala.
,,Dík," odpovedala krátko.
Potom prišiel Jason. Otrava jedna!
,,Takže ty si z Ontária?" Rosettu si vôbec nevšímal.
,,Hej, som," vzdychla som si.
,,A nemáš otca… vaši sa rozviedli?"
Tak za toto si ma úplne sprotivil. ,,Nie. Nerozviedli sa! A teba do toho nič!" kričala som, ale počuli to iba Rosetta a on. Rosetta sa tvárila prekvapene. Už som při ňom nemohla vydržať. Vstala som zo stoličky, zobrala som si tašku a fľašu a išla k inému stolu, ďaleko od tej otravy!
Pohľad mi znova padol na ten stôl v rohu a nenávidela som sa preto. Edward sa na mňa pozeral. Jeho výraz bol neurčitý.
Sadla som si a snažila nepozerať sa na všetky tie zvedavé tváre. Z tej hodiny prešlo len prekliatych tridsať minút.
Nemala som čo robiť, tak som si opakovala geografiu. Po čase som sa pozrela na hodiny na stene a hodina sa mala začať už za desať minút.
Učebňa bola neďaleko jedálne. Na geografii tu bol každý neznámi. Ako už aj predtým som šla s papierom v ruke ku katedre. Učiteľka, ktorá prišla, vyzerala prísne a nahnevane. Uľavilo sa mi, keď som zistila, že len zastupovala. Papier odomňa nepýtala. Iba ma posadila do prázdnej lavice s tým, že je to len dočasné miesto.
Mali sme si robiť poznámky z učiva, ale keď som zistila, že každý depatuje, kreslila som si po obálke zošita.
Po zazvonení na mňa pred dverami už Jason nečakal.
Telesnú som mala voľnú, pretože som nemala potrebný úbor.
Môj prvý deň na tejto škole sa skončil. Po telesnej som šla smerom ku autobusovej zástavke.
Doma som sa prezliekla, vybalila učebnice a začala robiť domáce úlohy. Ani som si nevšimla, ako ten čas rýchlo ubehol. Při domácich úlohách som strávila asi dve hodiny. A keďže sa mi ešte nechcelo ísť spať, vzala som si knihu a ďaľšie dve hodiny som strávila čítaním.
Keď som odložila knihu, moje oči už boli dosť unavené. Tak som položila ťažkú hlavu na chladný vankúš a zaspala som. Hneď…

Polovica 2. kapitoly

5. prosince 2009 v 18:17 | Bella, Líza
VEĽKÁ NEOBČAJNÁ RODINA

Isabella

Dnešný deň bol ozaj čudný. To dievča v škole, Elizabeth, mi neuveriteľne nádherne voňalo.
Keď ma k nej pán Diaz posadil, bola slušná, ale bála som sa. Predstave toho, čo všetko by sa mohlo udiať keby som nezadržala dych...
Našťastie, v novej škole som strávila necelú hodinu. Potom ten pohreb...
Nečakaný odchod môjho starého otca ma úplne odovnal. Podľa doktora dostal šok, v lese. Niečo ho tam muselo veľmi prekvapiť, alebo vystrašiť.
Mal slabé srdce, takže sa tomuto celému vlastne ani nečudujem. Jednoducho, musela som sa zmieriť s tým, že smrť patrí k ľudskému životu. Zmieriť s tým, že keď odídu z tohto sveta, nikdy viac ich neuvidím.
Samozrejme, mohla by som to zmeniť, lenže nemyslím si, že by to bolo to správne riešenie. Oni sa každým dňom pibližujú k smrti a tak to aj má byť.
Svoj nekonečne dlhý život trávim iba trápením sa a nazmyselným túlanim po lese. Ako teraz, v noci.
Zajtra ma čaká ďalší deň medzi ľuďmi.
Podľa môjho názoru až príliš zaujímave a zvláštne stvorenia. Majú nezmyselné poblémi, pre ktoré sa neustále trápia a hádajú. Vôbec si neuvedomujú, že sa medzi nimi pohybujú možno kvilačné, nádherné a záoroveň nebezpečné tvory. Upíri.
Ja osobne som na nich nikdy neverila. Myslela som si, že sú to len ľudské výmysli, pretože aj toho sú ľudia schopní.
Ale zmenila som názor, až keď som mala dvanásť. Môj život sa úplne zmenil... Vlastne doteraz nepoznám pravdu.
No teraz mám istotu, že nie som sama. Doteraz som si myslela, že keď stretnem mne podobnému, budem... šalieť.
Lenže nemám prečo. Sú takí ako ja... A vedia čo robia, keďže sú medzi ľuďmi. Pochybujem o tom, že by nedokázali svoj smäd udržať na uzde. A myslím, že boli šiesti... teda, toľkých som iba videla.
Za tú jednu hodinu som nemala možnosť dozvedieť sa niečo o nich. Ale zajtra mám...

Ako obyčajne som celú noc preležala s knihou v ruke. Bolo osem hodín ráno. Iba som sa prezliekla a zišla dolu schodmi do kuchyne. Tam raňajkoval Lucas.
"Dobré ráno!" pozdravila som ho.
"Čau," zamrmlal.
"S tými raňajkami by si si mal pohnúť...meškáme."

"Môžeš zaparkovať vedľa tej toyoty," usmernila som Lucasa na školskom parkovisku. Zastal, vypol motor a zatiahol ručnú brzdu. Vystúpila som a obzrela som sa. Na pakovisku nebolo veľa študentov. Len som dúfala, že to divča chýba, že ju nestretnem...
Lenže šťastie mi neprialo. Videla som, ako prichádza s nejakou blondýnou, myslím, že Rosettou.
Bol čas, aby som už išla na angličtinu.
Musím zadržať dych, musím zadržať dych... Opakovala som si stále dookola.
Už sedela na svojom mieste. Mlčky som si prisadla.
Celá hodina bola o tom, aby som sa nenadýchla. Sama sebou som bola pekvapená, keď som vydržala viac ako hodinu nedýchať.
Druhá hodina bola geografia. S papierom v ruke som zamierila k učiteľke. Tá ho odmietla a posadila ma ku chlapcovi v zadnej lavici.
Nanešťastie, nebol to len chlapec. Cítila som z neho sladkú vôňu, bol presne taký, ako ja. Mal zlato-hnedé oči, jemné kruhy pod očami, bledú pokožku, bronzové vlasy.
S určitosťou som mohla posúdiť, že je ako ja. Prisadla som si, ani som sa naňho nepozrela. Potom mi napadlo, že môže mať aj on nejakú schopnosť, nejaký šiesty zmysel, ako ja. Pre istotu som sa mu aj pozrela do očí a prikázala mu, aby svoju schopnosť nepoužil, aj napriek tomu, že som nemala tušenie, či vôbec nejaký má, a ak áno, neviem aký.
Kým som sa nad tým zamýšľala, prehovoril.
"Ahoj, dúfam, že sa ti na novej škole páči." Pozrela som sa naňho...
"Hm... Ďakujem za opýtanie. Nie som tu ešte tak dlho aby som toto miesto mohla nejako poohovárať."
Usmial sa. "A prepáč, ešte som sa nepredstavil. Som Edward Cullen."
"To je v poriadku, Isabella Evansonová, volaj ma Bella. Ale inak, čo sa týka počasia..."
"Nie si priveľmi nadšená, to chápem," prerušil ma.
"Ale nie! Práve naopak. Práve že počasie je naozaj skvelé!"
"Aha, takže ty nie si piveľký milovník slka, mám pravdu?" opäť sa usmial.
"Áno, to máš," vzdychla som.
Potom svoj pohľad odvrátil a akoby nad niečím premýšľal. Domyslela som si, že náš rozhovor sa skončil.
"S kým budeš sedieť na obede?" opýtal sa po chvíli. Neveriacky som k nemu pootočila hlavu.
Chcel byť vtipný? Poznám ho sotva dvadsať minút...
"S bratom."
Prikývol. "Nechcem byť nezdvorilí, ale, všimla si si, že sa od svojho brata dosť líšiš? A, nechcem ťa uraziť, ale si iná aj od ostatných."
Nechápala som, o čo mu ide. Na čo mi to vlastne hovorí? Veď aj on je taký, taký... iný. Je upír.
"Áno, ja viem. Ale od teba sa veľmi nelíšim." povedala som s hraným úsmevom. "Musíš to priznať."
Nič na to nepovedal. Začala som si znova robiť poznámky. Takto pokračovala celá hodina.
Keď zazvonilo, obaja naraz sme vstali a rýchlim krokom odkáčali z triedy. Zamierila som smerom ku schodom. On zamieril opačným smerom.
Francúština a matematika prebehli rýchlo. Čakala ma bilológia. Hodina pred tým bola na prízemí. Na schodoch som zbadala Lucasa. Všimol si ma.
"Čau. Od kedy nosíš kontaktné šošovky?" opýtal sa zmätene.
"Kontaktné šošovky? Čo to trepeš?" nechápala som, to bol žart?
Nadvihol jedno obočie. Ja takisto.
"Včera si ich mala hnedé," poznamenal.
"No, čo ja viem?" nasilu som sa usmiala.
Tento rozhovor sa mi nepozdával. Ešte raz som sa naňho pozrela a odkráčala k učebni. V nej ma toho veľa prekvapilo. Nečakala som tam tú Elizabeth, ani toho Cullena. A už vôbec nie ďalšieho upría. Lepšie povedané, uprírku. Jediné, v čom sa odo mňa líšila, boli lesklé čierne vlasy. Edward sa na mňa pozrel a usmial sa. Niečo svojej spolusediacej pošepkal. Ja som ho počula. Hovoril: "Pamätáš si ju?" a ona prikývla.
S papierom v ruke, zadržiavajúc dych, som čakala na učiteľa. Po chvíli prišiel, zobral si odo mňa papier a mal problém nájsť mi miesto. Nahlas rozmýšľal. Teda, nahlas pre mňa, pôvodne šepkal alebo skôr mrmlal. "Tam vzadu sú Alice a Jasper, pri Rosette miesto už není... Hm... sadni si tam za Edwardom a Leilou."
Edward, Leila, Jasper, Alice... Niečo mi tie mená pripomínalo... Ale asi len nejaký starý film...
Keďsom si sadla a vytiahla veci, mojím smerom a s úsmevom sa ku mne Edward obrátil, Leila urobila to isté.
"Tak," nadhodil Edward, "už dokážeš ohodnotiť aspoň svoju novú školu?"
Obaja očakávali odpoveď.
"Hm... ako sa to vezme."
"Môžeš konkrétnejšie?" hovoril znova s pobavením.
"No, čo sa týka predošlej školy, je to tu s určitosťou lepšie, ale čo sa týka študentov, myslím si, že sú prehnane zvedaví. Myslíš, že je to konkétnejšie?"
"Určite som sa dozvedel viac ako z predošlej odpovede."
"A, ešte niečo, nepoznáme sa náhodou?" vyhŕklo zo mňa. Teraz sa tváril zamyslene.
"Možné to je," a potom sa odvrátil. To isté urobila aj Leila.
Takže to nebola práve tá najlepšia otázka.
Čo sa týka hodiny, niečo sme si písali. Keď zazvonilo, všetci traja naraz sme sa postavili a a oni dvaja odišli z triedy. Ja som si počkala na Elizabeth.
Bola prekvapená, keď zbadala, kto na ňu čaká. Rosette pošepkala niečo v tom zmysle, aby na ňu nečakala a šla na obed. Potom vykročila mojím smerom.
Musela som začať prvá.
"Ahoj Líza. Ospravedlňujem sa za ten včeajšok... Viem, bola si slušná ale... včerajšok bol pre mňa... ťažký." Toto postačilo.
"Nie, to nič, ja to chápem... Bella..."
Usmiala som sa. "Dobre, som rada," vystrčila som ruku. "Kamátky?"
Tvárila sa dosť prekvapene. Pikývla a potriasla mi rukou.
"Ehm... Sadneš si s nami na obede?" opýtala sa ma. Tak trochu v to dúfala. Ale nebolo to možné. Potom mi napadla výhovorka. "Prepáč, ale budem s bratom. Už som mu to sľúbila. Možno nabudúce." Bolo mi to ľúto, pretože by som mohla ohroziť jej a ostatných životy.
"Dobe, takže možno nabudúce." Potom už zamierila k dverám a ja som ju nasledovala.
V jedálni bolo rušno. Našla som pázdny stôl pre dvoch.
Sadla som si a rozhliadla sa. Líza a Rosetta sedeli spolu pri stole. Bola otočená chrbtom ku mne, takže nemala možnosť ma vidieť.
Potom v ďalšom rohu pri tiež dosť veľkom stole sedeli štyri... "bledé tváre". Všetci ma pozorovali. Edward, Leila a tiež výnimočne nádherná blondýna a vedľa nej kučeraý tmavovlasý svalnatý upír.
Pozrali sme sa na seba a ja som si nemohla spomenúť, odkiaľ sú mi tie tváre povedomé a zároveň zabrániť im všetkým použiť ich pre mňa neznámi šiesty zmysel.
Vtedy ku mne prišiel Lucas. Ani ma nepozdravil a tvár si zaboril do dlaní.
"Si hladný?"
"Hej, ale zabudol som si peniaze, ty nejaké máš?" Pozel sa na mňa spomedzi prstov. Vyzeral vyčerpane.
"Jasné, počkaj," vstala som, usmiala sa a išla smerom ku bufetu. Kúpila som mmu jablko a fľašu minerálky. Potom mi pohľad padol na stôl v rohu. Ešte stále sa na mňa pozerali.
Pred Lucasa som položila jablko a minerálku.
Nevďačne odfrkol ale zabral si. Napil sa.
"Prečo ste všetci takí istí?" kývol hlavou ku stolu v rohu jedálne. "Ste príliš bledí!"
"Lucas, možno to vy ste príliš opálení," hovorila som mu s úsmevom.
"Áno, jasné," hovoril pochybovačne. "Všetkých šesť a pol miliardy ľudí je nenormálnych , no výnimkou sú desiati ľudia. No pekne!"
"To bol vtip ty..."
"Ty nie si hladná?"
"Nie, vôbec," ja a hladná...
"Ách, ako matika úplne nanič. Ten - už ani neviem ako sa volá - nám dal dvadsať rovníc!" hovoril rozhorčene.
No to je tragédia!
"A u vás ako?"
"Dalo sa. No ja radšej idem na vzduch, je tu veľmi dusno!" Nech si to už vysvetlil ako chcel, zobrala som si tašku a ešte raz sa pozrela na stôl v rohu, ale oni tam už neboli...
Vonku bolo zamračené a na ľudskú pokožku dasť chladno. Oprela som sa o bok nášho veľkého auta a pozrela sa do hutsého lesa. Za ten krátky čas začalo mrholiť.
Leila, Edward a tí ostatní, ktoých mená som nepoznala, stáli pi svojich autách.Ja som sa úpenlivo snažila sústrediť sa na ich mysle. Edward sa na mňa pozrel a tiež akoby sa na niečo veľmi sústredil. Potom niečo pošepkal tomu svalnatému vedľa neho a ten sa usmial. Potom sa usmial aj Edward.
Tomuto celému som vlastne nerozumela, ale vedela som, že oni vedia kýmsom. Ale či vedia, čo si myslím ja o nich, neviem. O nich som vedela iba toľko, kým alebo čím sú a to, že ich odniekiaľ poznám. Jediná možnosť dozvedieť sa o nich ešte viac, bolo spýtať sa nich ludí.
Potom mi napadlo, že sa zajtra môžem spýtať Lízi. To bola jediná možnosť. Po chvíli som si uvedomila, že som vlastne v škole a na rozmýšľanie nie je teraz čas. Ďalšia mala byť chémia, po nej dejepis a to bolo všetko.
Tieto dva predmety ubehli rýchlo.
Práve som vychádzala z učebne dejepisu a išla smerom na parkovisko. Tam bolo veľa študentov a štartujúcich áut. Ja som zamierila ku modrému volgswagenu. Rátala som s tým, že budem musieť počkať na Lucasa, ale nemusela som. Z diaľky mi otvoril dvere a ja som si sadla, zapla kúrenie a rádio.

TV BEST FRIENDS (úplne v koncoch)

1. prosince 2009 v 7:39 | Beth Wilson
Bombová správa!! Teda, ako sa to vezme :D. Zistila som, že TV Best Friends sa rozpadlo na tri malé skupinky. Už to že vraj trvá aj nejakú tu dobu.
"Asi dva týždne?" prihovorila sa mi Elizabeth Windsor. Manažérka TVBF.
Rozdelením sa všetko skomplikuje. Hlavne natáčanie druhej časti The Secret. Ako sa to nakoniec skončí. Dajú sa zase dokopy, alebo navždy zostanu rivalkami?
"Je to zvláštne! Ešte nikdy som ich nevidel rozhádať sa až na takúto mieru...!" odovzdávala nám svoj názor Johny English.
Namôjdušu! Teraz na seba iba prskajú a nadávajú si! Ako dlho to ešte bude trvať, to nik nevie.
Bella, Liza/Leila, Kiki Sardinka/Jess, Mey
Johny je chalan, ten sa do dievčenských vecí radšej nestrká.
A Rosetta je Švajčiarsko...!

Vaša anonymná reportérka Beth Wilson.

Prehra!!

1. prosince 2009 v 7:28 | Beth Wilson
Postarala som sa o to, aby ste aj vy, obdivovatelia TVBF vedeli, čo dievčatá robievajú v súkromí, keď nie sú na placi!
A zystila som toto: Liza a Bella hrajú hazardné hry! Nikto o tom nevedel, ani ostatné ich kolegyne!!
Elizabeth Windsorová, taktiež známa pod prezývkou Liza sa S Isabellou Evansovou vsadila, že sa do MINULÉHO piatku dajú znova dokopy s dievčatami (To ma privádza k ďalšej správe), ale Bella to zamietla! že vraj sa dajú dokopy dva dni od stredy (čiže piatok)!
Ja osobne som z tejto ich malej stávky nič nepochopila, preto som si zavolala na rozhovor ďalšiu posilu z TVBF a konkrétne ich nováčika, Johniho English!!!!
"Aký je váš uzáver k tomuto dianiu v celom systéme a ako by ste to vyriešili?"
"Ja si nemyslím, že je to hrozné! Sú to ešte len deti, hehe. A nijako by som to neriešil. Je to ich vec a vážne si nemyslím, že robia hroznú tragédiu...!" odpovedal Johny English.



Anonymná reportérka, Beth Wilson