Vítajte na stránke tvbestfriends.blog.cz

1. kapitola

5. prosince 2009 v 18:21 | Bella, Líza
FULL MOON
Predhovor

Volám sa Elizabeth Windsorová(Líza). Narodila som sa 2.7.1993. S mamou sme sa presťahovali do Brooklinu, pretože miesto, kde sme bývali s otcom si už mama nechce viac pripomínať. Prihlásila ma na súkromnú strednú školu asi polhodinu autobusom z nášho nového domu.Toto miesto na mňa pôsobí veľmi negatývnym dojmom. Skoro stále tu prší(alebo sneží) a neustále tu prebíva tuhá zima. Cítim sa, akoby som spadla do veľkej priepasti plnej tŕnia, ktorých pichľavá bolesť na mojom tele stále stúpa - pocit bezmocnosti.Pred pár rokmi, by som práve o takomto čase sedela s kamarádkami pri šálke horúcej čokolády.Odovzdali by sme si navzájom vianočné darčeky a potom by pre mňa prišiel otec a zaviezol ma domov. Toto všetko by tak bolo, keby v ten osudový deň išiel otec z práce opatrnejšie. Vlastne mi všetci hovorili, že to nebola jeho chyba. Keď išiel po križovatke vyšlo z protismeru iné auto a plnou rýchlosťou vrazilo do otcovej modrej dodávky. Mama bola z toho hrozne nešťastná. Preto sme sa z Ontária presťahovali sem... Do Brooklinu.
Najprv som si myslela, že keď bude šťastná mama, budem šťastná aj ja. Ale mýlila som sa. Zatiaľ čo si ona hľadá prácu, ja sa nudím a dúfam, že prvý deň v novej škole nebude taký hrozný.

Kapitola 1.
Prvý pohľad
7.Január

Zajtra ma čaká prvý školský deň v novej škole.
Ale zatiaľ čo som na ten deň čakala, musela som ešte stihnúť veľa vecí. Za prvé: vybaliť sa, keďže sme sa včere večer ešte len presťahovali. Za druhé: skontrolovať, či máme v celom dome signál a za tretie: záisť kúpiť do obchodu nejaké potraviny.
Nanešťastie mi pri tej poslednej úlohe šťastie moc neprialo. Alebo skôr počasie. Hneď ako som vyšla z domu, začalo liať ako z krhle.
Kým som prišla k obchodu prešlo asi dvadsať minút a keďže pršalo, mohla som ďalších desať pripočítať.
V obchode som sa cítila omnoho lepšie. Žiadne bubnovanie kvapiek na oknách nebolo počuť. Vôbec som sa nebála, že zase niečo pokazím alebo sa strápnim. Pár minút som len tak pochodovala popri konzervách s červenými nápismi rôzneho druhu. Po chvíli ma to prestalo baviť. Tak som sa rozhodla ísť zaplatiť. Keď som vychádzala spoza jedného regálu, z druhej strany vyšlo akési dievča. Na vyzerala čudne, ale zároveň krásne. Jej pokožka bola bledá, pod očami mala tmavofialové kruhy. Môj pohľad od prvého okamžiku upútali jej zlaté oči, ktoré k jej mramorovej pokožke nijako nepasovali. Jej výraz bol neurčitý.
Pozrela na mňa. V tej sekunde som sklopila zrak do zeme. Nenápadne som ju pozorovala. Prešla popri mne k pokladni. Vyložila potraviny (samé zdravé jedlá), milo a zároveň zvodne sa na predavačku usmiala. Predavačka omámená takou krásou (Prečo aj ja nemôžem takto vyzerať?!) len na tú tvár civela a nič. To dievča bolo trpezlivé.
,,Oh, prepáčte..." ospravedlňujúcim hlasom povedala predavačka, začervenala sa a nesústredená blokovala potraviny. Posledný krát som pozrela na tú krásnu tvár a znova som si začala prezerať tovar. Akoby som mala strach priblížiť sa ku nej. Všimla som si, že si pri mojom pohľade zakríva ústa. Akoby jej zrazu prišlo zle.
Som blázon. Vrátila som sa k pokladni, zaplatila som a vyšla do dažďa.

,,Mami, si tu?" kričala som. Neozvala sa. Vybalila som nákup, prezliekla a zapla telku. Nič také tam nedávali. Bola som už vybalená a nemala som čo robiť. Vyšla som do mojej izby a zapla počítač. Dala som si webstránku našej novej školy. Bola určená pre nadaných, to som vedela, ale to bolo všetko. Zistila som, že tam chodí 382 študentov (to nie je veľa, oproti Ontáriu), že táto škola má približne 10 rokov, sú tu 2 telocvične, jedáleň s malým bufetom a je tam aj veľké parkovisko. Určite aj preto, že má väčšina žiakov už vodičáky!
To mi stačilo. Pozrela som si ešte pár obľúbených stránok a zistila, že tu už sedím vyše hodiny. Bolo ešte len sedem. Povedala som si, že radšej pôjdem spať skôr, akoby som mala mať kruhy pod očami ako to dievča... to dievča. Zúrila som. Hnevala na samú seba, že som si na ňu spomenula! Teraz som ju už nemohla vypustiť z hlavy... pokiaľ som nezaspala...


8. Január

Bolo sedem hodín ráno, ôsmeho januára. Môj prvý deň v novej škole. Vstala som a šla do kúpeľne. Rozčesala som si strapaté vlasy, umyla zuby, tvár a obliekla sa. Vôbec som nebola hladná. Mala som taký strach, že to ja budem tá iná, že to ja nezapadnem. Vynikala som svojou inteligenciou, ale vzhľadom na školu, tam bude takých veľa...
Zobrala som si svoju bundu a vyšla do čerstvo napadnutého snehu. Išla som smerom ku zastávke, pretože ešte nemám vodičský preukaz!
Keď som z okna autobusu z diaľky videla školu, bola presne taká ako na internete. Mlčky som kráčala smerom ku škole. Šla som cez parkovisko. Bolo dosť veľké, ale bolo tam tak dvadsať áut. Ale zrak mi padol na strieborné volvo. Žiarilo medzi ostatnými starými autami.
Na parkovysku bolo málo študentov. Vykročila som smerom ku škole. Prvú sme mali angličtinu...
Došla som ku vchodovým dverám a zamyslela som sa nad nejakými tými detajlami. Napr. či mám v pohodevlasy a tak podobne. Keď som sa už cela spacifikovala, rozhodla som sa vojsť dovnútra. Naskytol sa mi hrôzostrašný pohľad ´Aspoň teda pre mňa´. Hneď ako som otvorila dvere, všetky tváte mojich nových spolužiakov sa zvrtli na mňa. Cítila som, ako sa mi do tváre hrnie červeň.
Jeden chalan v rohu si asi všimol, že mi to nie je príjemné.
,,Had!!" vykríkol ,,Hááááád!" Začal prstom ukazovať na zem a popri tom skákal z jednej nohy na druhú. Všetci sa otočili naňho. Ešte som si všimla ako na mňa žmurkol a hneď som sa rozbehla hľadať triedu s číslom 7. Netrvalo mi to dlho, ale keďže ešte nezvonilo, rozhodla som sa sadnúť si na tarapetu povedľa mňa. Nechcela som v triede spraviť veľký rozruch...
Po dlhých chvíľach úzkostlivého čakania, som si všimla, že na celkovo prázdnej chodbe už niesom sama. Ku mne sa blížila skupinka chalanov. Uvidela som tam medzi nimi aj toho chalana z pred pár chvíľ.
,,Čau," pozdravil ma. ,,Ty musíš byť isto Elizabeth Windsorová, alebo sa mýlim?" Milo ma predstavil. Ale nesúhlasne som pokrútila hlavou.
,,Líza," povedala som. ,,Líza v pohode stačí..."
,,Aha!" uškeril sa. ,,Ja som Jason. Jason Steward." Začal sa predstavovať.
,,Teší ma." potriesli sme si rukami. Potom same sa pustili a on na mňa začal divne civieť. Bolo mi to dosť nepríjemné. Zjavne si to všimol a uhol pohľadom.
,,Budeš s nami sedieť na obede??" spýtal sa zvedavo. To akože s nimi? Jedna baba s toľkými chalanmi? To si tu potom naozaj o mne každý bude myslieť, že som trhnutá. Ani sa im nebudem diviť!
,,Ehm,... Áno?!" odpovedala som na otázku otázkou. ,,Ale..."
,,...nechceš zase spraviť taký rozruch." dopovedal miesto mňa, aj keď ja som nemala v pláne povedať niečo takéto. Nechcela som sa s ním hádať. Tak som len prikívla.
,,No," začal. ,,Myslím, že viem ako sa cítiš." povedal a zase na mňa začal tak civieť...
Bolo to dosť trápne! Ako keby na mňa začalflirtovať, alebo čo?!?
,,Ehm," chcela som uhnúť od témy. ,,Ty ideš tiež na angličtinu?" trocha sa zatackal, keď si všimol, že jeho kamoši sa začali zase chechotať.
,,Á-áno," odpovedal. V podvedomí som si vzdychla. ,,Ale ja už bohužiaľ mám v lavici spolusediaceho." Bohužiaľ pre neho!
,,To mi je veľmi ľúto." povedala som nie moc úprimne. To si on však nevšimol. Namiesto toho ma trochu postrčil dopredu a otvoril dvere, tak ako tí, čo kedysi otvárali dvere kočov bohatých ľudí. Zmiatlo ma to. Keď som vošla do triedy, zakopla som o prah. Všetci zvrtli pohľady na mňa aby sa pozreli, čo sa stalo. Väčšina dievčat sa začalo chichotať. Cítila som ako sa mi zase červeň tisne do tváre. Jason sa ku mne zohol, aby mi pomohol vstať. Zamietavo som potočila hlavou. ,,Ďakujem, ale toto zvládnem aj sama!" postavila som sa ale trocha som sa ešte triasla. Nie, že by mi bola zima. Ale nie,že by ma niečo bolelo...
,,CŔŔŔŔŔŔ" zazvonilo. Všetci sa odpratali do svojích lavíc, len ja som ostala stáť pri učitelskej katedre. Zrazu sa dvere rozleteli a hneď i zabuchli. Do tried vošiel učiteľ angličtiny. Mladý, vysoký muž. Pred celou triedou som sa najprv musela predstaviť. Nakoniec ma učiteľ poslal sadnúť. V triede bolo posledné voľné miesto, to znamenalo, že si mám sadnúť tam...
Keď som si sadla, dievča v tej lavici sa ani neráčilo pozdraviť. Dokonca sa na mňa ani nepozrelo.
,,Ahoj... Ehm..." pozdravila som sa. Až teraz som si na niečo spomenula. ,,Ehm..." začala som znova. ,,Som Líza, už sme sa raz stretli."
Dievča sa na mňa stále nepozrelo. No neprestávala som sa snažiť. Po chvíli mi napadlo, že sa so mnou rozprávať nechce. Že to ja som tá iná. Ona je krásna a určite aj múdra. Ja som bola jej úplny opak...
Po útlej chvíli dlhého prezerania nových kníh konečne zazvonilo.
Postavila som sa. To dievča sa dokázalo prepchať aj cez tú malú medzeru, medzi mnou a lavicou za mnou. Všimla som si, že jej oči sa od včera akoby zmenili. Boli tmavšie. Bola som nimi akoby zhypnotizovaná. Trhlo ma, keď do mňa zo zadu niekto vrazil. Otočila som sa. Bolo to dievča. Určite nie o moc menšie než ja. Mala blonďavé vlasy, zopnuté do dvoch strapatých vrkočov. Na končeku nosu sa jej leskly okuliare.
Rýchlo si pozbierala knihy, ktoré jej pri náraze popadali na zem. Postavila sa. ,,Prepáč, to nebolo naschvál." povedala ospravedlňujúc sa a pozrela na bandu dievčat za sebou. Jedna z nich vyšla dopredu.
,,Tak čo, Jerrinsonová?!" vybuchly smiechom. Tá v predu sa len uškerila. Dievča sa na mňa strápene pozrelo. Chytila som ju za ruku a vyšla von z triedy. V tej chvíli sa predomňa bleskurýchle postavil Jason. Keď nás spolu uvidel, zatváril sa prekvapene.
,,Líza. Ty sa poznáš s Rosettou?" spýtal sa. Dievča vedľa mňa sa zahanbilo hneď, ako sa na ňu Jason pozrel.
,,Oh,... Ahoj Jason." pozdravila ho. Hlas mala až príliš tichý.
,,Čav, Rose..." odzdravil ju, ale pohľad mu hneď klesol na mňa. ,,Akú máš teraz hodinu?" zvedavo sa opýtal. Nadvihla som obočie.
,,Francúzštinu," odpovedala som. Zatváril sa skľúčene. Z toho som vyčítala, že ON má inú hodinu. Trocha mi odlahlo, ale nedala som to na sebe vidieť. Rýchlo som sa s ním aj s Rosettou rozlúčila a išla som na druhé poschodie do jednej z dvoch miestností, na ktorej bolo napísané ,,HODINY FRANCÚZŠTINY". Vošla som do nej. Chvíľu som tam len tak stála, až konečne zazvonilo na začiatok hodiny. Učiteľ, presnejšie učiteľka vošla do triedy presne na čas. Predstavila som sa a poslala ma, aby som si sadla do zadnej lavice. Francúzština prešla rýchlo a tak som si ani neuvedomila, že zazvonilo. Teraz by som sa mala dostať do triedy s číslom 2.
,,Hmmm…," zamyslela som sa, keď som už po tretí krát prešla okolo tej istej chodby…
Konečne. Konečne som sa dostala ku triede s označením s číslom 2. To som zvedavá, čo ma tam čaká. Zazvonilo, a všetci žiaci sa presunuli do tried. Vošla som aj ja. Učiteľ už sedel na svojom mieste. Odľahlo mi, keď ma neprinútil predstaviť sa. Obzrel sa po trieda, aby mi našiel nejaké voľné miesto. Zrazu sa z predposlednej lavice v druhom rade z prava prudko zodvihla ruka a začala na učiteľa kývať.
,,Ááá…," zašomral pokojne. ,,Slečna má pri sebe voľné miesto," usmial sa na osobu so zodvihnutou rukou. Potom sa jeho pohľad presunul na mňa. ,,Prosím Vás, slečna Windsorová, aby ste si sadla tam."
Poslušne som prikývla a vykročila som k predposlednej lavici. Bolo mi jasné, že v lavici budem s dievčaťom, keďže ju učiteľ nazval slečnou. Už som si sadla. Položila som tašku na zem a vybrala som z nej učebnice. Dievča sa na mňa zvedavo a so širokým úsmevom na mňa pozrelo.
Malo čierne, dlhé vlasy až po lakte. Oči mala nádhernej zlatej farby a pod nimi slabé kruhy pod očami. Pokožku mala bledú jako mramor. To sú tu všetci taký bledý?
,,Ja som Lea," takmer nečujne zašepkala. ,,Ty si Líza, však?"
Zarazilo ma, keď vedela moje meno.
Odkiaľ vieš moje meno?" spýtala som sa hlasnejšie než ona.
,,Nó…, o tebe je teraz celá škola, takže tu každý vie o tebe aj to najmenšie, čím je tvoje meno," povedala.
Takúto odpoveď som nechcela počuť. Do mojej mysle sa natlačil príval hnevu k osobe, ktorá moje meno vytárala každej osobe na škole. ,,Prepáč, tak som to nemyslela," zamyslela som sa, ,,zaujíma ma skôr to, jako si vedela, že ma niektorí oslovujú Líza…"
Lea sa zatvárila urazene. ,,Ak ti to vadí, môžem ťa kľudne volať Elizabeth." Potom odvrátila zrak na tabuľu, na ktorej stála nejaká nezmyselná rovnica. Prepísala si ju do zošita a skúmavo premýšľala. Bola do toho príkladu taká zahĺbená, že som ju radšej nechcela rušiť. Boh vie, čo by mi urobila!
Tiež som si prepísala príklad z tabule a začala ho riešiť.
Takto prebehla celá hodina a príklad, keďže som ho nestihla vyriešiť, mi zostal na domácu úlohu.
Vyšla som z triedy a tam na mňa už čakal Jason.
,,Ahoj," pozdravil ma. Potom začal hovoriť o nejakom nudnom filme v kinách. Ani som sa nesnažila ho počúvať. O chvíľu sme boli pri učebni chémie a rozlúčil sa so mnou. V miestnosti som spoznala zopár tvári z videnia. Zamierila som k učiteľskému stolu. Jedna tvár, ktorá sedela blízko pri mne - v druhej lavici - ma zaujala.
O chvíľu prišla stará učiteľka. Sadla si a pozrela na mňa.
,,Ehm, som Elizabeth Windsorová…," začala som. Potom som jej podala papier.
,,Aha, sadnite si tu, do prvej lavice."
Bolo to presne pred tým chalanom. Pozrela som sa naňho a až teraz som si všimla jeho oči. Boli zlaté. Mal presne takú pokožku, jako tá Lea a to dievča na prvej hodine. Sadla som si. V lavici som bola sama. Učiteľka nám na tabuľu napísala otázky z opakovania, vraj budúcu hodinu píšeme písomku. Hodina prebehla - tentoraz - veľmi pomaly. Ten chlapec vstal a rýchlim krokom vykročil preč z učebne.
Zazvonilo.
Ďalšia hodina má byť biológia. Vstala som a vo dverách som zbadala Jasona. Vzdychla som si. Chcela som byť zdvorilá, tak som pozdravila prvá. ,,Ahoj."
,,Ahoj! Akú máš teraz hodinu?"
,,Hm…, biológiu."
,,Tak super! Aj ja mám biológiu," tváril sa šťastne, ako keď psovi dáte kosť.
,,No… hej, super!" dívala som sa do země; vedela som jako sa asi budem tváriť.
O dve učebne ďalej sa nachádzala učebňa biológie. Ako prvé som si prezrela tváre. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Sedel tam ten krásny chlapec, vedľa neho Lea, bola tam aj tá Rosetta a ďaľšie dve ,,bledé tváre". To, že sú tu bledé tváre s kruhmy pod očami bolo asi v tomto meste normálne.
Znova som zamierila ku katedre. Jason si sadol na svoje miesto a ja som si dovolila prezrieť si tie dve čudné osoby. Bolo to dievča a chlapec. To dievča malo tmavé, modré, na krátko ostrihané vlasy. Jej oči boli tmavé.
Jej spolusediaci na mňa hľadel. Tváril sa, akoby mal bolesti. Zahambená som sklopila zrak, ale stihla som si všimnúť jeho výzor. Mal blond vlasy, taktiež tmavé oči (pod očami fialové kruhy) a jeho ramená a hruď boli svalnaté. Potom prišiel do triedy asi 35 ročný učiteľ. Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev nesmelo opätovala. Mlčky som mu podala papier. Ani naň nepozrel, vstal a hľadal mi voľné miesto. Šepky uvažoval.
,,Takže, tam…, tam nie… hmm… môžeš si sadnúť k Rosette," napadlo mu.
Vedela som, koho myslí. Pozrela som sa na Rosettu a tá bola úplne šťastná.
,,Ahoj," povedala som úprimne.
,,Ahoj, nevieš si predstaviť, aká som šťastná, že ťa posadil ku mne!"
,,Áno, áno, aj ja, ale… čo budeme dnes robiť?"
,,Budeme opakovať, ako vždy prvú hodinu v novom polroku…"
,,Aha, dobre," sledovala som učiteľa. Ten nám rozdal papiere, na ktorých boli vytlačené otázky (vypracovanie otázok), ktoré nám zabrali celú hodinu.
Potom som zistila, že je obed. Ten trvá približne jednu hodinu.
Vstala som, zobrala veci a ku mne a Rosette sa pripojil Jason. Už mi poriadne liezol na nervy. Spolu sme išli dole schodmy do jedálne. Našli sme si veľký stôl a mierila som smerom k bufetu.
Z novej školy som bola taká vystresovaná, že som vôbec nemala hlad. Kúpila som si iba fľašu koly.
Padol mi pohľad na stôl v rohu. Sedelo pri ňom šesť ľudí. Medzi nimi bola aj Lea.
Sadla som si a pozrela na Rosettu. ,,Hm, kto to je?" hlavou som ukázala smerom k rohu jedálne.
,,Heh, to sú Jasper a Rosalie Halovci, tí, s tými blond vlasmi. Potom Emmett, Alice a Edward Cullenovci. A, samozrejme, Lea. Ona je Elricová. Okrem nej sú všetci adoptovaní. Rosalie a Jasper sú deťmi Esme Cullenovej.
Všetci sú akísi čudní, vieš, a ich rodičia sú veľmi nadviazaný na prírodu.
A všetci při tom stole, a aj ich rodičia, aj keď sú z iných rodín, sa na seba veľmi podobajú."
Mala pravdu. Podobajú. Ale niečo mi napadlo.
,,A ktorý je Edward… a Emmett? Leu už poznám, takže tá s tými modrými vlasmi je Alice… však?"
,,No áno, je. Ale Edward je ten s bronzovými vlasmi. Je z nich najkrajší," pri tom si zahryzla do jazyka, akoby povedala niečo zlé.
,,Aha," nič iné mi nenapadlo. ,,A ako si to myslela s tým, že sú nadviazaný na prírodu?" to ma zaujímalo.
,,No, vždy, keď je vonku pekne - myslím, keď svieti slnko, a to sa tu nestáva veľmi často, - tak aj s Leiným otcom idú kamsi stanovať," chvíľu romýšľala. Asi hľadala tie správne slová. ,,Hmm…, vieš vlastne o tom, že si tu ty není jediná nová študentka?"
To ma prekvapilo. ,,To naozaj?"
,,Áno, chodia sem dvaja súrodenci. Chalan a dievča. To dievča sedelo na angličtine vedľa teba, pamätáš?"
Ako by som mohla zabudnúť? ,,Áno, áno. A ona tu má aj brata?" akoby som si nepamätala tvár. To, že má brata ma zarazilo.
,,Áno, má. Mala som možnosť ho vidieť. Sú si úplne iný. Vieš, ona je bledá. On opálený. Ona má tmavé oči, on modré. On je taký priateľský. Dá sa povedať ukecaný. Ale ona, ona je tichá, a s nikým sa nerozpráva. Divné čo?!"
,,To áno... A kde sú? Odišli?"
,,Áno, odišli. Boli tu len na prvej hodine. Neviem prečo. O nich ešte toľko neviem…"
,,Aha…," povedala som, ,,a dobrú chuť." Milo som sa usmiala.
,,Dík," odpovedala krátko.
Potom prišiel Jason. Otrava jedna!
,,Takže ty si z Ontária?" Rosettu si vôbec nevšímal.
,,Hej, som," vzdychla som si.
,,A nemáš otca… vaši sa rozviedli?"
Tak za toto si ma úplne sprotivil. ,,Nie. Nerozviedli sa! A teba do toho nič!" kričala som, ale počuli to iba Rosetta a on. Rosetta sa tvárila prekvapene. Už som při ňom nemohla vydržať. Vstala som zo stoličky, zobrala som si tašku a fľašu a išla k inému stolu, ďaleko od tej otravy!
Pohľad mi znova padol na ten stôl v rohu a nenávidela som sa preto. Edward sa na mňa pozeral. Jeho výraz bol neurčitý.
Sadla som si a snažila nepozerať sa na všetky tie zvedavé tváre. Z tej hodiny prešlo len prekliatych tridsať minút.
Nemala som čo robiť, tak som si opakovala geografiu. Po čase som sa pozrela na hodiny na stene a hodina sa mala začať už za desať minút.
Učebňa bola neďaleko jedálne. Na geografii tu bol každý neznámi. Ako už aj predtým som šla s papierom v ruke ku katedre. Učiteľka, ktorá prišla, vyzerala prísne a nahnevane. Uľavilo sa mi, keď som zistila, že len zastupovala. Papier odomňa nepýtala. Iba ma posadila do prázdnej lavice s tým, že je to len dočasné miesto.
Mali sme si robiť poznámky z učiva, ale keď som zistila, že každý depatuje, kreslila som si po obálke zošita.
Po zazvonení na mňa pred dverami už Jason nečakal.
Telesnú som mala voľnú, pretože som nemala potrebný úbor.
Môj prvý deň na tejto škole sa skončil. Po telesnej som šla smerom ku autobusovej zástavke.
Doma som sa prezliekla, vybalila učebnice a začala robiť domáce úlohy. Ani som si nevšimla, ako ten čas rýchlo ubehol. Při domácich úlohách som strávila asi dve hodiny. A keďže sa mi ešte nechcelo ísť spať, vzala som si knihu a ďaľšie dve hodiny som strávila čítaním.
Keď som odložila knihu, moje oči už boli dosť unavené. Tak som položila ťažkú hlavu na chladný vankúš a zaspala som. Hneď…
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Comcom Comcom | E-mail | Web | 15. listopadu 2011 v 14:56 | Reagovat

Pěknej blog

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama