Vítajte na stránke tvbestfriends.blog.cz

Liza Windsor (alias Petra P.): Zasnená pieseň mysľe

21. prosince 2009 v 18:32 | Liza |  Moje príbehy
Ø Kapitola Prvá <

Pesimista je človek, ktorý nevie, čo je svetlo na vianočnom stromčeku. Vidí iba vec, ktorá by mohla podpáliť celý dom aj so záhradou, keby človek v terajšej dobe aj nejakú mal... Myslím, že optimista nie je človek ako ja. Ja sa nestratím v nákupnom centre plného ruží. No nie som ani podpaľač, či blázon. Vidím iba svetlo, ktoré svieti na nás, ľudí, zhora, ako na neposlušných mravcov v kope sena rozhádzanom na celom poľnohospodárskom pozemku , ktoré dnes už nikto nevlastní. Nie som slepá, ale aj tak dobre nevidím, keď sa do toho svetla pozriem. Povedala by som, že keď padnem z druhého poschodia na paneláku na zadok, je to lepšie, ako by som padla na hlavu, aj keď ju mám už dosť obitú. Niekedy si sama pre seba vravím, prečo práve ja? Sťažujem sa na jedlo, vzdelanie, na ľudí, ktorí mi nie sú po vôli. A to iba pre to, že som rozmaznaná a sebecká. Nevážim si dokonca ani priateľov, lebo viem, že aj tak raz odo mňa odídu, tak ako i ja od nich. Ale nesťažujem sa.

Ľutujem každú vec, ktorá sa mi nepodarí, ale uspokojím sa aj s takou a nechám ju tak a to iba preto, že som stratila všetku svoju dôveru a radšej by som sa na mieste rozrevala, než aby som sa s tým niekomu zverila. No predsa som teraz tu a v ruke držím modré pero, ktorému za chvíľu dojde náplň. A je mi to jedno. Zo stola na školské potreby si vezmem iné a toto vyhodím do smetného koša. Nikomu to ale nepoviem.
Usmievam sa nad tým, nad čím si iný lámu hlavu, nad čím niektorí iba mávnu rukou a ani sa do toho nepozrú, pretože ich to nezaujíma. Taký už ľudia sú... Prostý a viditeľne zaostalí...

Kto vie, prečo som v to ráno vykročila z postele ľavou nohou a nie pravou. I keď v každej domácnosti sa práve teraz dialo to isté a nikto nepomyslí na to, čo takáto vec môže znamenať.
Z kuchyne, ktorá stojí vedľa mojej izby sa ozval hlas mojej mamy. "Peťka, už je ráno. Vstávaj." Otvorila drevené dvere a zistila, že už som hore a k tomu aj schopná premýšľať. Okrem jej typického ranného oznamu nič nepovedala. Odostrela tmavosivé žalúzie a z pochmúrnej zimnej atmosféry v mojej izbe, ktorú som tak mala rada, nič neostalo. Pozrela som sa na bosé nohy a robila si márne nádeje, že moje dnešné nešťastie spôsobené prebudením sa ľavou nohou na zemi nebude také nešťastné ako inokedy...
Mama vyšla z izby a vyliezla do hrozného, chladného a usneženého počasia von, na balkón. Ľudia, povedzte svojim deťom, aby nerobili to, čo už máte prežité. A ak vás aj cez vaše varovné slová neposlúchnu, netrápte sa. Však oni prežijú celý svoj život v čiernej záhade, ktorá ich aj cez vaše slová tak hrozne priťahuje už len tým názvom. Nebudete to vy, ale oni... Život v dome pri zachádzajúcom slnku nie je ľahký. Preto by ste aspoň vy, rodičia detí, mali poslúchať vlastné rady a nevracajte sa na miesta, ktoré sú pre vás, ako nočná mora, ale zároveň i sen taký krásny, ako sama matka obloha a jej deti hviezdy...
Neviem, prečo mám myšlienky plné nezrelého ovocia, ale mám iba trinásť rokov. Tak sa netreba obávať, to sa hádam zlepší vekom...
Po ceste do školy som natrafila na pár spolužiakov. Ani som sa na nich nepozrela. Vedela som, že ani oni nemajú dostatočne veľkú odvahu na to, aby mi pozreli rovno do očí... Nie. Naozaj si nemyslím, že sú to zbabelci. Aspoň nie ohľadom mojich očí... Boja sa pravdy, tak ako každý. Boja sa odmietnutia, straty, smútku, nerozumnej dotieravosti. Boja sa sami seba. Nie, neboja sa mňa.
Som dievča s nevysvetliteľným smútkom v očiach, ktoré sa nikomu nepozdáva. A tak si všetci (ako inak) vybrali najľahšiu cestu, že si ma nebudú všímať. Ignorácia a podozrievanie je najmenšia časť netrestaného zločinu v našich krátkych životoch. Vždy sa nájde aspoň jeden, kto by zradil kôli peniazom aj svojho najlepšieho priateľa, či priateľku. Podľa mňa je ten dotyčný každý druhý narodený človek predo mnou. Preto si priateľov treba veľmi pozorne vyberať a nemyslieť na to, či správnym výberom niekomu vrazíš päsť celou silou pod rebrá...

Môj problém pri vyberaní dobrých kamarátov, na ktorých sa dá spoľahnúť spočíva v tom, že ja vo všetkom musím mať zreteľne jasno a nechcem začať mať rada niekoho nerozumného, i keď to je tá najmenšia podmienka...
Pomaly som sa prebrodila pomedzi zástupy žiakov každého veku, ktorý sa základnej školy zúčastňujú. Prešla som pomedzi prvákov z prvého stupňa. Maličkých a nevzdelaných, s veľkými čapicami, ktoré boli väčšie než samotná prvákova hlava. Pomedzi vytiahnutých deviatakov, ktorí keby tých malých drobcov nevideli, čo je dosť možné, lebo sú naozaj drobulinký, mohli by ich kľudne pristúpiť. Potom pomedzi šiestakov a siedmakov, medzi ktorými nebol skoro žiaden výškový rozdiel a nakoniec som prešla cez rad nastúpených upratovačiek, ktoré sa nesúhlasne zazerali na moje špinavé topánky od zablateného snehu. Ja ich chápem. Ich práca sa však neoplatí nikomu, kto ju nepotrebuje. Vedia iba nadávať na deti, ktoré si z domu nepriniesli prezuvky a špinia tak celú ich perfektne odvedenú prácu. Nevedia však, že si ich nikto nevšíma, tak, ako si mi nevšímame špiny, ktoré po sebe zanechávame. Chcem tým povedať, že všetci ľudia sa vedia iba sťažovať a komplikovať tak ostatným život... No vždy sa nájde nejaké dobré východisko a keď sa upratovačka neprestane sťažovať, tak my si ju prestaneme všímať. Kolobeh ľudskej povahy je nepredvídateľný, ale vždy je taký istý.
Poznám iba dve osoby, ktorým nevadí, že sa chovám ako človek, ktorý vstal ráno z postele ľavou nohou... Vlastne už iba jednu.
V strede chodby som zastala a pozrela na skrinku, ktorej chýbal vlastník. Vlastník, ktorý mi bol bližšie, ako rodina. Chápal ma a nezazeral, ako keby som mala na tvári kúsok fialového ananásu. Viem, že moja najlepšia kamarátka je kdesi ďaleko. Ďaleko, tam kde je hodina sekundou a sekunda ako taká vôbec neexistuje. Niekde, kde sa má určite lepšie, ako sa mala tu. Ona tam patrí a ja sa, pravdaže, nesťažujem...
Po líci mi nenápadne stiekol vlhký dôkaz ľudskej slabosti.
Otočila som sa a vyšla na druhé poschodie, úplne na koniec chodby, kde stála naša doničená trieda.
Som na strednej ešte len jeden rok a už viem, že to nemá cenu. Kto sa chce vzdelávať? Nikto. Všetci by si najradšej doma pozerali televízor a vyjedali plnú misu popkornu.
Naša trieda je sfarbená do svetlozelenej. Každý má zvlášť svoju lavicu, aj keď neviem, na čo je to dobré, keď sú dve a dve spojené a vytvárajú tak jednu.
Chytila som kľučku na dverách a vošla dnu, no nepozrela som sa do tvárí náladových spolužiakov, ktorý sa iste zabávali na veciach, ktoré nedávali žiaden zmysel. Ani život nemá zmysel. Chcela by som sa presvedčiť o opaku, ale myslím, že ak sa jeden krát konečne presvedčím, bude mi to len zatieňovať myseľ...
Uložila som si školskú tašku k zadnej lavici, ktorá bola najďalej od tej učiteľskej a rozmýšľala, ako dlho ešte potrvá tento nezmyselný dookola opakujúci sa život. Kedy už odídem a znova sa stretnem s kamarátkou...
Párkrát zazvonilo a už sa skončilo vyučovanie. Nikdy nepochopím, na čo do školy tí ľudia chodia, keď sa potom tak tešia na koniec. Ľudská myseľ je ťažký oriešok. Ale ide o to, ako posudzuješ svoje predpoklady... Už nechcem mať v živote žiaden vážny vzťah, lebo viem, ako to dopadne, keď jeden odíde...

Ø Kapitola Druhá <

Ľahla som si do postele, ktorá ma ani trocha neprekvapila svojou mäkkosťou. Vrúcne chvíle, prežité premýšľaním nad samou seba sa mi trávili najťažšie. Niekedy si myslím, že ak sa nevyliečim z tohto pesimisticky optimistického myslenia, tak sa zbláznim. Nie, nesťažujem sa. Iba sa chcem niekomu zveriť...
Zrazu mi začal vibrovať mobil, ktorý som mala uložený v spodnom vrecku na vyzlečených rifloch. "Kate McFingersová." Kto by mi v tejto dobe volal? Kto by volal práve mne?? Neodsudzujem tých, ktorý si zmýlia číslo. Sú to síce slepí ľudia, ktorí sa pozerali až príliš dlho do svetla nad nami.
"Ahoj Kate, nezájdeš von?" Z telefónu sa ozval známi, chlapčenský hlas, ktorý sa mi zdal až veľmi mnou vymyslený, takže to nemohla byť pravda.
"A kto volá?" nijak veľmi ma to nezaujímalo.
"Kate, neblázni!" cítila som, ako sa chlapec, ktorý mi volal zamračil. Cítila som to na jeho hlase.
Bola som ticho. Ak sa s ním stretnem, stratím hlavu a to naozaj nechcem...
"Kate, musíš mi to povedať, ináč by som stál pred tvojím panelákom márne!"
Udivene som nadvihla obočie, ale na tvári sa mi neobjavila žiadna emócia. "Nie..."
"Kate!"
"Nie!"
"Kate!!"
"Joe, prosím ťa!" vyšla som na balkón a bosými nohami ucítila chladnú zasneženú zem. Na mobilnom telefóne som stlačila červené tlačítko. Aj tak robím chybu. Viem to, ale nesťažujem sa... Nahla som sa, aby som videla do jeho tváre.
Za ten rok sa vôbec nezmenil. "Si stále taký istý!" Jeho tmavohnedé, neposlušne roztrapatené vlasy boli zakryté čiernou kapucňou. Boli o čosi dlhšie, než keď sme sa videli naposledy.
"Aj ty!" vykríkol a z piateho poschodia som videla, ako sa mu na tvári mihol úsmev.
Na prekvapenie som sa usmiala. Ja som vedela, že mi dlho chladná hlava nevydrží. Ja som totižto vždy nebola takáto. Nechápte ma zle, že chcem, aby ste sa vcítili do mojej situácie, ale keby aj vám zomrela najlepšia kamarátka, ktorú ste nadovšetko milovali ako vlastnú sestru... Mama aj s celou rodinou sa so mnou radšej vôbec nerozprávajú. Spolužiaci taktiež. Všetci moji známi sa mi vyhýbajú, nemám nikoho, komu by som sa mohla zveriť. Preto to sem teraz všetko píšem a smejem sa nad tým, aká som bola, keď som bola mladšia...
"Tak čo?" vyzvala som ho.
"Nejdeš na horúcu čokoládu?"
Vzdychla som si. Nemala som sem ísť, naozaj som nemala. Nie... nie...
"Poď! Bude zábava. Počul som, že sa z teba stal chodiaci pojedač emócií..!" zamračil sa. "Chcem ťa z toho dostať! Tak nezdržuj a pohni si!" Rukami naznačil, že ak nezídem dole, tak si on po mňa príde hore, čo mi prišlo detinské a sebecké. Mám vlastnú vôľu a nikto mi nemôže rozkazovať!

Kto vie, prečo som v to ráno vykročila z postele ľavou a nie pravou nohou... Naozaj neviem odpoveď na takúto prostú otázku a neviem ani sama sebe odpovedať, prečo som šla v ten deň s jedným dávnym spolužiakom na horúcu čokoládu. Neviem dokonca ani to, prečo som s ním strávila celé dopoludnie a ani to, prečo som mu sľúbila, že už naďalej nebudem pesimisticky optimistická osoba bez emócií. Neviem, naozaj to neviem. Ale to je už teraz jedno. Zvláštne je, že práve na túto časť svojho vtedy hrozného života si pamätám najviac...

Otázok je viac než tisíce a ja neviem ani na jednu z nich odpovedať. No najzvláštnejšia vec,
ktorá sa mi vtedy stala je, že odvtedy som sa s Joeom stretávala každý deň. A už nikdy som nebola človekom bez duše a na konci každého tunela som videla svetlo, ktoré ma nemohlo oslepiť. Svetlo, ktoré som dovtedy nikdy nevidela, pretože som mala vždy zatvorené oči.

Ja som vedela, že to celé takto dopadne, ale nikdy som si to nechcela pripustiť. Na to som až príliš do seba uzavretá osoba.
A preto si myslím, že optimista nie je človek ako ja...




KONIEC

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ada tvé sbé !! lovuju tě !! ada tvé sbé !! lovuju tě !! | Web | 23. prosince 2009 v 21:27 | Reagovat

ahoj sbénko,
jak se máš ??
těšíš se na zítřek ??
tak páááá Ada

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama